Sběratel.com

šmarja Grofik,tobě ta těžba hornin nedá spát ani v noci ?

Míša celkom kľudne spím,mal som prácu ja som viac na ,korund a uhlík.

Baníctvo na Slovensku v 13.storočí
zdroj: Dejiny Slovenska I., Slovenská akadémia vied, Veda - vydavateľstvo SAV, Bratislava, 1986

Trináste storočie je obdobím významného rozvoja baníctva na Slovensku. Pred 13.storočím sa v banskej ťažbe a banskom podnikaní uprednostňovalo ryžovanie a dobývanie povrchových rúd z tzv.oxidačnej zóny, ktoré boli ľahko dobývateľné a rozmelňovateľné. Vyťažovanie povrchových partií rudných žíl v oxidačnej zóne bolo veľmi produktívne a rentabilné aj na menších ložiskách, lebo kovnatosť rúd bola vysoká, výrobné náklady nízke a rudy sa dali ľahko a jednoducho zhutňovať. Povrchové dolovanie trvalo dlhú dobu a malo veľký rozsah (už aj pred 13. storočím), čoho dokladom sú haldy, spomínané v dokladoch z 13. storočia. Po vyčerpaní povrchových partií rudných žíl sa najn-iä od druhej polovice 13. storočia všeobecne prechádzalo na hlbinnú ťažbu, čo si vyžadovalo zdokonalenie nielen techniky dobývania, ale pre inú skladbu rúd vznikali problémy aj s ich zhutňovaním. Znižoval sa obsah kovu v rudách. Preto na získanie určitého rnnožstva kovu z rudy bolo treba spracovať omnoho väčšie množstvo rudy ako predtým. Na hlbinné dolovanie bolo treba raziť hlboké a dlhé vertikálne a horizontálne banské diela (šachty a štôlne), vybudovať vetracie komíny a zabezpečiť odvodňovanie, na čo všetko boli potrebné nemalé finančné prostriedky.

Podstatne vzrástol počet banských revírov a vznikom banských miest, za účasti hostí a kapitálových investícií z cudziny sa vytvorila potrebná inštitucio-nálna základňa na podstatné zvýšenie a trvalú plynulú prevádzku banskej ťažby. Koncom storočia sa podarilo vo väčšej miere preniknúť do tohto podnikanía aj cirkevným a svetským feudálorn, čím sa vytvorili základy pre tzv. zemepánsku banskú slobodu, ktorá sa uzákonila až v nasledujúcom storočí. Prirodzene, záujem o rozkvet baníctva mal predovšetkým panovník, pretože popri medi a železe sa v najväčšej rniere ťažili rudy obsahujúce vzácne kovy (zlato, striebro), ktoré sa už na najvyššom stupni barbarstva stali hlavným a všeobecným peňažnýrn tovarom, prv než sa začali raziť peniaze.

Najvýznamnejším banskýrn revírorn na Slovensku na začiatku 13. storočia bol banskoštiavnický revír, v ktorom vtedy bola vysoká produkcia tzv. elektrónu, t.j. striebra, obsahujúceho aj zlato. Postupne sa banské dolovanie rozšírilo aj do širšieho okolia Banskej Štiavnice (Pukanec). Od polovice 13. storočia sa významným stal aj nový banskobystrický revír, v ktorom sa dobývali strieborné a medené rudy na Španej Doline, v Starých Horách a na Pieskoch, pričorn Bystričania mali právo vyhľadávať rudy a otvárať bane v celej Zvolenskej župe. Nepochybne ich pričinením došlo aj k pokusom o banské podnikanie v Liptove (Ľupča, Hybe), kde sa však nedosiahli podstatnejšie úspechy. Aj v širšorn priestore Kremnice možno počítať už pred polovicou 13. storočia s banskou ťažbou, ktorá tu však, vzhľadom na ťažkosti s dobývaním tvrdej rudy, len živorila a k väčšiemu rozvoju banského podnikania došlo až (najneskoršie) začiatkom 14. storočia.

Zrejme na starú tradíciu nadväzovalo na ťažbu zlata orientované baníctvo v údolí Rimavy, kde jeho centrom bola Rimavská Baňa. Už roku 1270 dostali tamojší baníci právo zužitkovaf aj haldy niekdajších starých baní. V Gemeri

v okolí Štítnika už v polovici storočia jestvovali vyhne na spracovávanie železa a v Brzotíne sa ťažilo zlato. V druhej polovici 13. storočia sa rozvinula aj ťažba striebra v Rožňave a azda vtedy už aj v Jasove. Pravdepodobne (pre malú výnosnosť) neúspešné pokusy o banskú ťažbu sa podnikli aj v Novohrade (Lovinobaňa a Cinobaňa).

Nepochybne už v tretej štvrtine 13. storočia sa významným centrom dolovania striebra stala Gelnica s baňami nielen v Hnileckej, ale aj v Smolníckej doline, kde sa v peciach a vyhniach spracovávala najmä železná ruda a železo. Rovnako už koncom 13. storočia sa začalo s ťažbou medenej a železnej rudy v Spišskej Novej Vsi, kde rudné ložiská ležali mimo jadra mesta (podobne ako v Banskej Bystrici).

Hlavnýrn majiteľom (vlastne banským podnikateľom) bol panovník (Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Gelnica), ale už aj v 13. storočí významný zástoj hrali cirkevní feudáli: ostrihomský arcibiskup v Rožňave, kaločský arcibiskup v Rirnavskej Bani a jasovský prepošt. Všade však, aj na kráľovskej aj na zemepánskej pôde hlavnými výkonnými banskými podnikateľmi a baníkmi boli obyvatelia banských osád a rniest. Najvýznamnejšími banskýrni mestami boli Banská Štiavnica, Banská Bystrica a Gelnica. Aj Ľupča a Hybe v Liptove, pravdepodobne aj Krupina dostali výsady kráľovských banských miest. Zemepánskymi banskými mestami boli Rimavská Baňa, Jasov a od roku 1291 aj Rožňava, ktorej výsady sú však až z nasledujúceho storočia. Vyspelejšie výrobné formy v baníctve prinášali so sebou podnikatelia a baníci z cudziny. Staršia vlna kolonistov v Banskej Štiavnici zrejme pochádzala z alpských zemí, novšia (okolo polovice storočia) z Dolného Saska. Aj v ostatných mestách a banských revíroch pochádzali podnikatelia a banskí špecialisti prevažne z nemecky hovoriacich krajín.podnikateľských spoločností), čo zrejme súviselo s ustavičným zvyšovaním nákladov a potrebou veľkých investícií na prevádzku a rozširovanie hlbinného dolovania.

Celú banskú činnosť v rámci krajiny riadili mincovné a banské komory, z ktorých jedna mala sídlo v Banskej Štiavnici. Sídlo ani jednej mincovnej komory v 13. storočí nebolo na Slovensku; celé územie Slovenska patrilo do kompetencie mincovnej komory v Budíne. Celkove o baníctve v 13. storočí na Slovensku možno povedať, že ohromne vzrástlo kvalitatívne aj kvantitatívne a tvorilo významnú časť banskej produkcie v celouhorskom rámci. Aj to celkove prispelo k tomu, že Slovensko po hospodárskej stránke malo v Uhorsku koncom 13. storočia omnoho významnejší zástoj než na začiatku storočia. Výnosy z baní na Slovensku tvorili v druhej polovici storočia významnú položku v príjmoch uhorského panovníka. Veľká prospektorská činnosť, vykonávaná od druhej polovice 13. storočia, vytvorila základy pre ďalší obrovský rozmach baníctva na Slovensku v nasledujúcom storočí, keď sa baníctvo na Slovensku stalo významným hospodárskym čmiteľom z celoeurópskeho hľadiska.

Hoci aj v priebehu celého 13. storočia bolo ťaženie a spracovávanie rúd kráľovským regálom, čo prakticky znamenalo, že presne určená časť kovov vyťažených z vydolovaných rúd patrila (ako banská daň - urbura) panovníkovi, udelené výsady umožňovali banským mestám a podnikateľom organizovanie celej ťažby úplne vo vlastnej réžii, podla vlastných vedomostí a skúseností. Už v 13. storočí sa vyvinula inštitúcia banského majstra, ktorého ustanovovala mestská vrchnosť, ale plat dostával z kráľovskej banskej komory. Mal dozor nad celou banskou výrobou a nad banským osadenstvom v chotári rnesta a mal nad nírn aj súdnu právomoc. Koncom 13. storočia, najskôr v Banskej Štiavnici, sú už aj doklady na spájanie sa viacerych banských podnikateľov (teda vytváranie podnikateľských spoločností), čo zrejme súviselo s ustavičným zvyšovaním nákladov a potrebou veľkých investícií na prevádzku a rozširovanie hlbinného dolovania.

Celú banskú činnosť v rámci krajiny riadili mincovné a banské komory, z ktorých jedna mala sídlo v Banskej Štiavnici. Sídlo ani jednej mincovnej komory v 13. storočí nebolo na Slovensku; celé územie Slovenska patrilo do kompetencie mincovnej komory v Budíne. Celkove o baníctve v 13. storočí na Slovensku možno povedať, že ohromne vzrástlo kvalitatívne aj kvantitatívne a tvorilo významnú časť banskej produkcie v celouhorskom rámci. Aj to celkove prispelo k tomu, že Slovensko po hospodárskej stránke malo v Uhorsku koncom 13. storočia omnoho významnejší zástoj než na začiatku storočia. Výnosy z baní na Slovensku tvorili v druhej polovici storočia významnú položku v príjmoch uhorského panovníka. Veľká prospektorská činnosť, vykonávaná od druhej polovice 13. storočia, vytvorila základy pre ďalší obrovský rozmach baníctva na Slovensku v nasledujúcom storočí, keď sa baníctvo na Slovensku stalo významným hospodárskym činiteľom z celoeurópskeho hľadiska.

Baníctvo na Slovensku v 14.storočí
zdroj: Dejiny Slovenska I., Slovenská akadémia vied, Veda - vydavateľstvo SAV, Bratislava, 1986

V 14. storočí sa už ťažili zlaté a strieborné rudy takmer zo všetkých ložísk, ktoré sa na Slovensku nachádzali. Veľký význam malo však ešte stále zužitkovávanie sekundárnych nálezísk drahých kovov. Ryžovanie zlata možno predpokladať na okolí potokov vari všetkých zlatonosných ložísk. Prevahu mala však už hlbinná ťažba zlatých a strieborných rúd z primárnych ložísk. Najväčší rozsah malo baníctvo v banskoštiavnickorn rudnom revíre. Mirnoriadny rozsah nadobudlo v 14. storočí exploatovanie prevažne zlatonosného kremnického rudného revíru. Aj na okolí Banskej Bystrice sa už dobývali rudy na viacerých miestach. Zlaté a strieborné rudy sa získavali aj na okolí Pukanca a Novej Bane. Druhý najvýznarnnejší rudný revír bol na Spiši, kde bola rozvinutá banská výroba, najmä v Gelnici, Smolníku, Spišskej Novej Vsi a v početných menších banských lokalitách (Markušovce). Boli známe aj náleziská na okolí Ružomberka, Ľupče v Liptove, Hýb, Boce, Lovinobane, Cinobane, aj v Diviackej doline (zlato). V Gemeri sa ťažila na viacerých miestach najmä železná ruda, v Ardove olovo, ale na niektorých miestach aj zlato. V Rožňave sa ťažili najmä strieborné rudy. V Abovskej stolici sa ťažili strieborné a zlaté rudy v Jasove, Zlatej Idke a na viacerých miestach železné rudy. Zlatá ruda sa ťažila aj v Malých Karpatoch, pri Zlatých Moravciach a iste aj na viacerých d'alších miestach.

Vysokú produkciu drahých kovov ešte aj v 14. storočí umožnilo exploatovanie povrchových partií rudných žíl, tzv. oxidačnej zóny. Kovnatosť rúd bola vysoká, výrobné náklady nízke, rudy sa dali ľahko a jednoducho zhutňovať, takže ťažba bola rentabilná aj na menších a menej výnosných ložiskách. Prirodzeným pokračovaním povrchového exploatovania rudných ložísk bol prechod na hlbinnú ťažbu, hoci v banskej výrobe vyvolával veľké kornplikácie. Skladba rúd sa menila, čím vznikali problémy s ich zhutňovaním. Znižoval sa obsah kovu v rudách. Na získanie určitého množstva kovu bolo potrebné vyťažiť a spracovať oveľa väčšie množstyo rudy ako predtým. Bolo treba raziť hlboké a dlhé vertikálne i horizontálne banské diela, t. j. šachty, štôlne, banské chodby, vetracie komíny a pod. Veľkým problémom bolo aj privádzanie čerstvého povetria na podzernné pracoviská. Nemalú námahu si vyžadovala banská doprava, zabezpečovanie pracovísk a pod. Najnepriaznivejším dôsledkom prechodu na hlbinnú ťažbu bolo ohrozovanie baní spodnými vodarni. Kýrn bane neboli hlboké a prítok spodných vôd nebol príliš silný, dal sa zvládnuŕ čerpaním. Keď sa však množstvo spodných vôd zväčšilo, bolo treba hľadať iné riešenie. Z údolí sa začali raziť k baniam štôlne, ktorými voda odtekalaprirodzenýrn spádom. Boli to odvodňovacie alebo tzv. dedičné štôlne. Hoci razenie takýchto štôlní bolo veľmi nákladné, predsa v 14. storočí existovali už vo všetkých významnejších banských revíroch Slovenska. V Španej doline sa dedičná štôlňa spomína v polovici 14. storočia, v Novej Bani roku 1383, v Kremnici roku 1385, v Banskej Štiavnici bola Bíberova dedičná štôlňa roku 1400 dlhá asi 1620 m.

Aj napriek týrnto veľkým problémom bolo už v 14. storočí hlbinné dobývanie rúd veľrni rozsiahle. V Kremnici bolo napr. už roku 1385 päť banských závodov zatopených a aj sama dedičná štôlňa bola už dlhšiu dobu opustená. Dobývanie rúd z väčších hĺbok si vyžadovalo aj oveľa väčšie výrobné náklady, väčší počet pracovných síl a nutne spôsobilo aj klesanie príjmov z banskej činnosti. Táto skutočnosť sa prejavila aj na zámennej cene drahých kovov. Ich výkupná cena sa musela nutne zvyšovať, ak nemala ťažba upadnúť alebo načisto zaniknúť. Vidieť to aj zo zárnenného kľúča, ktorý určil v štvrtine 14. storočia kráľ Karol Róbert. Z rozdielu hodnoty zamieňaného zlata mali vtedy kráľovské kornory až 40 % zisku. Do 30. rokov 15. storočia poklesol tento zisk na 6,5 %.

Na povrchu bola ruda zväčša zvetralá, mäkká a dala sa ľahko oddeliť od okolitej horniny. Stačila na to motyka, graca, čakan, prípadne banícke dláto (tzv. želiezko) a kladivo. Pomocou týchto nástrojov, najmä želiezka a kladiva, sa razili aj podzemné banské diela často vo veľmi tvrdej hornine. Práca bola namáhavá a postupovalo sa veľmi pomaly. Preto sa začali hľadať aj iné spôsoby rozpojovania horniny. Zaužívalo sa najmä rozpojovanie pomocou drevených klinov a pornocou ohňa.27

0 produkcii drahých kovov v 14. storočí si rnožno urobiť len približný obraz. V druhej a tretej štvrtine 14. storočia sa odhaduje ročná produkcia zlata v Uhorsku na 2000-2500 kg ročne. Z tohto sa vyrobilo v Kremnici ročne asi 400 kg; okolo roku 1330 tu pracovalo najmenej 30 banských rnlynov. Vysoká produkcia musela byť aj v Novej Bani, kde pracovalo roku 1345 24 rudných rnlynov. Od druhej tretiny 14. storočia narastala aj ťažba strieborných rúd. Najväčším producentom striebra bol banskoštiavnický rudný revír. K nemu pribudol pukanský revír, o ktorom je písomná správa z roku 1321, veľa striebra produkoval aj banskobystrický rudný obvod a zrejme bola vysoká produkcia striebra aj v gelnickom a smolníckom revíre. Produkcia striebra v Uhorsku sa odhaduje v posledných dvoch tretinách 14. storočia na 10 000 kg ročne, čo predstavuje asi 25 % celoeurópskej produkcie. Produkcia zlata bola percentuálne ešte vyššia. Takáto vysoká produkcia drahých kovov prinášala predovšetkým veľké zisky kráľovskej pokladnici, ale aj obživu pre obyvateľov početných banských miest a osád v rozsiahlych banských oblastiach Slovenska.

Ďalším kovom, ktorý sa na Slovensku v 14. storočí získaval vo veľkých množstvách, bola meď. Medené rudy sa ťažili najmä na okolí Banskej Bystrice, Ľubietovej, Smolníka, Gelnice, Spišskej Novej Vsi a na viacerých iných miestach, najmä v Spišsko-Gemerskom rudohorí. Na území Slovenska sa vyskytovali najmä dva druhy medených rúd, a to chalkopyrit a tetraedrit. V povrchových partiách medenorudnýčh žíl vznikli ich oxidovaním kyslíkaté rudy (malachit, azurit, kuprit), ktoré sa hutnícky ľahšie spracúvali a mali aj vyšší obsah rnedi. Nebol zriedkavý ani výskyt rýdzej medi. Napriek tomu dokázali hutníci v 14. storočí vyrobiť čistú meď len z časti medených rúd. Koncom 14. storočia sa v Uhorsku vyrábalo ročne len asi 2000 - 2500 centov čistej medi. Ostatná meď bola tzv. surová, ktorá sa musela ešte čistiť. Časť surovej medi, vyrobená z tetraedritových rúd, obsahovala aj striebro. Scedzovanie, t.j. odlučovanie striebra od medi, nebolo v 14. storočí na Slovensku ešte známe a tak sa slovenská meď vyvážala zväčša do Benátok, kde sa ešte čistila a kde sa z nej odlučovalo aj striebro. V posledných dvoch desaťročiach 14. storočia stúpla produkcia medi v banskobystrickej oblasti najmä zásluhou florentského obchodného kapitálu. Veľkýrn odbytišťom slovenskej medi bolo Sliezsko (Vratislav) a južné Nemecko, karn sa rneď najprv vozila cez Viedeň a Regensburg, od 30. rokov 14. storočia cez Moravu a Čechy. Odoberali ju najmä obchodníci z Norirnbergu a z iných juhonemeckých miest.

V 14. storočí vzrástol význam ťažby medených rúd a výroby medi aj vo východoslovenskej banskej oblasti. Tzv. spišská meď ovládla v tom čase trhy v severnej Európe. Cez Krakov a Toruň sa vozila do Gdanska a odtiaľ po mori do Stockholmu, Flanderska a Anglicka. Do posledných desaťročí 14. storočia mali obchod so spišskou nied'ou v rukách torunskí kupci. Až potom sa ho zmocnili kupci z Krakova. Meď sa vyvážala do sveta pod názvami miest, v ktorých sa vyrobila (gelnická, srnolnícka a i.), čo jasne svedčí o jej pôvode.

Na európskych trhoch bola meď, a to i zo Slovenska, vyhľadávaná predovšetkým pre jej vynikajúce vlastnosti a širokú použiteľnosť. Uplatnila sa pri výrobe kotlov a rozličných iných nádob, pri stavbe lodí, na pokrývanie striech významnejších budov, pri príprave pagamentu na razbu mincí, na výrobu celého radu predmetov dennej potreby i umeleckých diel. Jej všestranné využitie umožnil i veľký výskyt rnedených rúd v prírode a dostupné ceny medi. Vo veľkej miere sa však uplatňovala vo forme zliatin, ktoré boli tvrdšie, pevnejšie a pritorn ľahšie spracovateľné. Najznámejšími zliatinami medi bol bronz (asi 90 % media 10 % cínu) a mosadz (asi 75 % medi a 25 % zinku). Najmä posledná sa uplatnila vo väčšom meradle ako sama meď.

Posledný kov, ktorý sa v 14. storočí vyrábal na Slovensku vo väčšom rozsahu a vyvážal sa aj do okolitých i vzdialenejších krajín, bolo železo. Rozsiahlu železiarsku výrobu umožnili na Slovensku početné a veľké ložiská železnej rudy. Najvýznarnnejšie a najrozsiahlejšie železorudné ložiská sa nachádzali v Spišsko-gemerskom rudohorí, kde sa tiahnu v dvoch hlavných pásmach. Severné pásmo začína sa pri Dobšinej, pokračuje cez Mlynky, Rudňany, Vondrišel (dnes Nálepkovo), Slovinky, Žakarovce až po Gelnicu. Južné pásmo siaha od Sirku a Turčeka cez Štítnik, Rožňavu, Smolník, Štós, Medzev až po Poproč a Jasov a jeho východné výbežky až takmer po Košice. Okrem týchto dvoch hlavných skupín železorudných ložísk sa na území Slovenska nachádzali aj početné rnenšie ložiská železných rúd. Takými boli napr. ložiská na okolí Tisovca, Hronca, v blízkosti Poník a Ľubietovej, ale najmä na strednom Pohroní (Železná Breznica, Vyhne, Horné Hámre a i.).

V 14. storočí bola už železiarska výroba rozšírená na viacerých miestach Spišsko-gemerského rudohoria. O ťažbe železných rúd v Gemeri v 14. storočí sú správy z 12 lokalít a takmer na toľkých miestach sú už doložené aj pece na redukciu železnej rudy. Železiarska výroba bola už rozšírená aj na Spiši (Gelnica, Krompachy, Richnava), v Above (Jasov, Mcdzev) a nemalý rozsah rnala aj na Pohroní. Priamo revolučnú zmenu spôsobilo v železiarskej výrobe, a to aj na Slovensku zavedenie vodného kolesa. Pornocou tohto zariadenia sa poháňali dúchadlá, ktorými sa vháňal vzduch do pecí, čím sa podstatne urychlila redukcia železnej rudy. Veľký význam malo zavedenie vodného kolesa aj v hámroch, kde sa používali najmä na pohon hámorných kladív. Prvý písomný údaj o hámri na Slovensku, ktorý je súčasne prvým takýmto údajorn v celom Uhorsku, je z roku 1344 a týka sa Štítnika v Gemeri. Zavedenie vodného kolesa do železiarskej výroby spôsobilo v nej veľké zmeny. Dovtedy sa stavali pece pri ložiskách rúd. Potom sa sťahovali do údolí riek a potokov, karn sa musela dovážať aj ruda. Vháňanie vzduchu do pecí umožnilo však stavať väčšie pece, redukovať naraz viac rudy, vyrábať väčšie množstvá železa, ľahšie a rýchlejšie ich spracúvaŕ.

Udaje o hámroch sa v druhej polovici 14. storočia množia. Popri rnedi sa železo stáva stále viac kovom každodennej potreby. Slovensko produkovalo už v tomto období viac železa, ako vyžadovala domáca potreba a mohlo sa vyvážať do okolitých i vzdialenejších krajín. Roku 1381 sa nachádzalo „uhorské", správnejšie slovenské železo až v anglických prístavoch.

Okrem uvedených kovov sa v 14. storočí zužitkovávali na Slovensku aj inénerasty. Na prvé miesto patrí iste soľ, hoci Slovensko je na soľné ložiská chudobné. V Solivare pri Prešove sa produkovala soľ varením, t. j. odparovaním soľanky. Je veľmi pravdepodobné, že sa zužitkovávali aj soľné prarnene pri Oravskej Polhore a možno aj v Zemplíne. Soľ sa však na Slovensko zväčša dovážala, a to zo Sedrnohradska, Poľska a z alpských krajín. Okrem toho sa v 14. storočí dobývala a spracúvala aj ortuťová ruda, napr. z ložiska pri Malachove medzi Kremnicou a Banskou Bystricou, pri Gelnici a pravdepodobne aj inde.

Kráľ bol jediným vlastníkorn tzv. vyhradených nerastov, t.j. zlata, striebra, medi a soli v ich pôvodných ložiskách. Hoci sa medzi vyhradenými kovmi spomína aj železo, v praxi medzi ne nepatrilo. Panovník neťažil rudy vo vlastnej réžii, ale prepožičiaval toto právo iným osobám alebo celým komunitám. Sám vykonával len vrchný dozor nad baníctvom. Aby to mohol účinne robiť, budoval na tento účel špeciálne inštitúcie, tzv. kráľovské banské komory, či kráľovské domy. Mali na starosti vyberanie urbury, výkup či zámenu drahých kovov pre mincovame, dozor nad banskou a hutnou vyrobou, zamedzovali vývoz drahých kovov z krajiny a pod. Panovníkove záujmy hájili a presadzovali aj vrchnosti banských miest prostredníctvom banského majstra, ktorý vykonával dozor nad celou banskou výrobou a nad banským osadenstvorn v chotári mesta.

Význarnným zásahom do riadenia banskej a niincovnej výroby bolo zriadenie mincovných komôr. Kráľ Karol Róbert zriadil na Slovensku dve mincovné komory, a to v Krernnici a v Smolníku. Obvod krernnickej komory tvorili stolice Bratislavská, Trenčianska, Nitrianska, Turčianska, Oravská, Liptovská, Tekov-ská, Hontianska, Zvolenská, Novohradská a Malohontská, zo stolice Komárňanskej a Peštianskej tie časti, ktoré ležali na sever a východ od Dunaja. Pod smolnícku Komoru patrili stolice Abovská, Spišská, Turnianska, Gemerská, Šarišská, Zemplínska a Užská. Mincovné komory mali na starosti predovšetkýrn razbu mincí a výmenu starých rnincí. V 14. storočí sa komory zväčša prenajímali.

Rozvoj baníctva vidno aj zo zvýšenia počtu banských miest. Proces diferenciácie obyvateľstva banských rniest a osád, venujúcich sa baníctvu v 14. storočí, natoľko pokročil, že možno hovoriť o dvoch rozdielnych skupinách. Prvú tvorili majitelia baní, banských mlynov, stúp a iných výrobných zariadení, tzv. ťažiari. Druhou skupinou banského osadenstva boli baníci, robotníci v rudných mlynoch, hutách a pod., ktorí zabezpečovali celý výrobný proces. Menšiu skupinu obyvateľstva tvorili v banských mestách remeselníci a obchodníci.

Zo 14. storočia je už viac zmienok aj o spájaní sa banských podnikateľov do združení, ktoré na základe jednoduchej kapitálovej kooperácie financovali spoločne banskú výrobu. Vytváranie týchto združení si vynucovalo postupné prechádzanie na hlbinnú ťažbu, ktoré si vyžadovalo zväčša väčšie finančné prostriedky, než mali jednotlivci k dispozícii. V Banskej Bystrici existovali v druhej polovici 14. storočia tri ťažiarstva, ktorým patrili najdôležitejšie medenorudné bane v Španej Doline.

História slovenského baníctva v letopočtoch - od 8. do 13. storočia

740
začiatok ťažby v Kremnici

743
začiatok ťažby v Banskej Štiavnici

745
založená Banská Štiavnica

770
založená Kremnica


898
zmienka o solných prameňoch pri Prešove


1006
počiatok dolovania vo Španej doline a Starých Hamroch



1072
uhorský král Ludvík udelil spišským baníkom ťažobné práva.

1075
zmienka o zlate z Banskej Belej

1075
bolo okolie Kremnice aj zo zlatými baňami v majetku Svätobeňadického kláštora


1156
obnovené dolovanie strieborných a olovených rúd vo Starom Meste pri Banskej Štiavnice



1217
bolo zahájená ťažba v oblasti Banskej Štiavnice


1223
bol solný prameň v Prešove už využívaný


1225
bolo zahájené dobývanie medenej rudy vo Smolníku



1235
bola založena Banská Štiavnica


1239
je doložena banícka obec Hybe se zlatými baňami pri Liptovkom Mikuláši



1240
bola Banská Štiavnica povýšená na slobodné kráľovské banské mesto


1242
prvá zmienka o Plešivci


1242
je uvádzaná banícka osada Brzotín pri Rožňave

1243
se ryžovalo zlato v riečke Slaná na Rožňavsku

1243
je uvádzaná ťažba zlatých rud vo Smolníku

1243
prvá zmienka o ťažbe pri Dobšinej a Jasove

1245
bola zahájená nová výstavba Kremnice, ktorá bola zničená vpádom Tatárov



1250
bola založená Revúca na Slovensku

1251
boly objavené medené rudy vo Španej doline pri Hodruši

1264
nejstaršia zmienka o železorudných baniach v Krompachoch

1264
bola Gelnica povýšena na mesto a boly mu udelené banícke slobody

1264
najstaršia zmienka o železorudnej bani v Krompachoch


1265
prvá písomná zmienka o Velkom Krtíši

1265
bolo Hybe u Liptovského Hrádku povýšené na banícke mesto a boly mu udelené mestské a banícke slobody



1270
bol založený Pukarec u Banskej Štiavnice


1271
obdržala Spišská Nová Ves banské privilégia


1274
je zaznamenána várňa soli v Prešove

1275
nejstaršia listina s pečaťov Banskej Štiavnice, ktorá je najstaršou mestskou pečaťou s baníckymi symbolmi



1280
bola založena Kremnica


1282
prvá písomná zmienka o Krompachoch





1291
obdržala Rožňava banícke slobody

História Dubníckych opálových baní
O začiatkoch ťažby drahého opálu na Slovensku nie sú zachované žiadne písomné údaje. Najstaršie informácie o drahom opáli vôbec, pochádzajú približne z roku 500 pred naším letopočtom, keď ho vo svojej básni spomína grécky básnik Onomakritos. Rímsky filozof Julius Solinus popisuje v svojom diele Polyhistor záhadný kameň šesťdesiatich farieb, ktorému pripisuje silné magické účinky. Pomerne podrobne sa o drahom opáli rozpisuje Plínius vo svojom diele Naturalis Historiae Libri XXXVII, kde okrem iného píše „nijaký iný drahokam nie je svojím vzhľadom príjemnejší očiam“. Okrem toho uvádza Plínius, že rímsky senátor Nónius radšej zvolil vyhnanstvo, ako by sa vzdal svojho prsteňa s veľkým opálom. Plínius považoval za miesto pôvodu Indiu. Drahé opály popísané starovekými autormi sa vyznačujú intenzívnou farbohrou a výraznou opalescenciou, ktorá je typická pre dubnícky drahý opál. Z tohoto dôvodu sa prikláňame k názoru, že drahé opály staroveku mali svoj pôvod na Dubníku. Je celkom možné, že počiatky ťažby opálov môžu siahať až do predrímskych čias.

Prvá písomná zmienka o drahom opáli na našom území je zo 14. mája 1597 v povolení, ktoré vydal cisár Rudolf II pre Alberta Magnusa z Vratislavi. Ďalší doklad je reskript z 5. novembra 1603, ktorý vydal tiež cisár Rudolf II. Štefanovi Kecerovi v Pekľanoch o obhospodarovaní baní na opál. To, že ťažba drahých opálov je staršia ako uvedené prvé písomné zmienky, považujeme za preukázané, pretože doktor Anselm Boetius de Boot, osobný lekár cisára Rudolfa II., vo svojej práci Gemmarum et lapidum historia z roku 1609 spomína starú, zavalenú baňu na drahý opál a povrchové dobývky v činnosti. Po Boetiovi zaznamenáva vo svojom cestopise pozoruhodnú informáciu o drahom opáli páter Brown v roku 1673, a to, že v zbierkach cisárskeho mineralogického kabinetu sa nachádza neopracovaný drahý opál väčší ako päsť. V roku 1771 bol na povrchu nájdený doteraz najväčší známy kus drahého opálu s hmotnosťou 3035 ct (607g), ktorý bol pre svoju prekrásnu a zvláštnu farbohru pomenovaný Harlekýn (Vienna Imperial Opal) a v súčasnosti je uložený v múzeu vo Viedni.

Rok 1800 je akýmsi prelomom v histórii ťažby drahého opálu, pretože od tohoto roku sa prenajímali kutiská s podmienkou zachovávania banských predpisov pri ťažbe a kutaní. Prví nájomcovia však tieto predpisy nedodržiavali a pokračujú v kutaní maximálne do hĺbky 5 m, aj to len na tých miestach, kde sa našiel drahý opál na povrchu. V období pred rokom 1824 boli však položené základy rozsiahleho hlbinného dobývania drahého opálu. Aj keď hlavný objem prác bol sústredený v banskom poli Šimonka, v banskom poli Libanka sa začalo s razením najdôležitejších štôlní Karol a Jozef. Bola razená štôlňa Apolónia. Bola vyčistená a obnovená štôlňa Karol, z ktorej boli razené dva horizonty. Na prvom (spodnom) sa dobývalo mohutné opálové ložisku, pričom sa prvýkrát v histórii tohoto ložiska použilo výstupkové dobývanie. Druhý horizont (vrchný) sa razil v starinách aby sa dostali k dôležitej jame a prekopu známemu už v starších časoch. Zmienky o neznámych starých banských dielach potvrdzujú predstavy o banskej ťažbe drahého opálu podstatne staršej ako sú prvé písomné zmienky. Štôlňou Jozef boli sledované dva nad sebou ležiace kutiská súvisiace s dolným ložiskom Bučiny. Koncom tohoto obdobia, v rokoch 1844 – 1845, boli Moselom vyhotovené prvé úradné banské mapy. Vieme však, že najstaršie mapy si dal vyhotoviť nájomca Gabriel Fejerváry pre svoju potrebu už v rokoch 1839 - 1840, ale odmietal ich vydať banskému eráru.

V období rokov 1845 - 1880 je nájomcom rodina Goldschmidtovcov a to v prvom rade Solomon Johan Nepomuk Goldschmidt, potom jeho žena Ema, rodená Polláková a nakoniec ich syn Ludwig. V tomto období je ťažba drahých opálov na vrchole, v opálových baniach je niekedy zamestnaných viac ako 350 baníkov a až 13 brusičov a drahý opál z Dubníka je vysoko cenený a vyhľadávaný na svetových trhoch. Podľa odovzdávacieho protokolu z 13. a 14. 08. 1845 boli nájomcovi odovzdané banské polia Libanka a Šimonka zregulovaná s revírom Šimonka-Laz, kutiská Dubník, Libanka na Orlovej studni, Čolo, Huvíz, Pastierka, Kunderov, Remety, Rublica s Pedesatdolkami a Schlamm. V tomto období, teda od roku 1945 do roku 1880 bol na týchto banských poliach urobený najväčší rozsah banských prác, či už to boli nové štôlne a šachty, alebo prekopy, sledné chodby, rozrážky a dobývky v starších banských dielach. V banskom poli Šimonka boli vyrazené štôlne Goldschmidt, Emília a Šimonka. Ťažba v banskom poli Šimonka bola oficiálne ukončená v roku 1859 a ložisko bolo považované za vyčerpané. Pri tejto príležitosti sa uvádza predpoklad, že na Šimonke sú perspektívne úseky na kutacie práce, ale mimo vlastného banského poľa, a že podfáranie všetkých štôlní, v ktorých sa na Libanke našiel drahý opál by trvalo 25-30 rokov. V banskom poli Libanka boli zo štôlne Jozef razené sledné chodby k štôlňam Ľudovít, Apolónia, Karol a Bučina. V roku 1847 sa na štôlni Apolónia začína realizovať dobývanie zostupkovou metódou. Razia sa nové štôlne Fridrich a Paulína. V štôlni Jozef bolo povolené zostupkové dobývanie do hĺbky 10 m a razí sa štôlňa Viliam a šachta Jozef. Na základe svojich poznatkov vyslovil v roku 1878 Alexander Gesell, ktorý v rokoch 1876-1877 zmapoval banské diela a zakresľoval do máp aj jednotlivé hniezda opálov, domnienku, že podľa rozsahu banských diel, počiatky banskej ťažby drahého opálu siahajú do 10. až 11. storočia.

V období rokov 1880 – 1896 boli nájomcami bratia Eggerovci, ktorí v odovzdávacom protokole z 11. a 12. 08. 1880 prevzali 14 štôlní ako živých s nasledovnými dĺžkami: Karol 700 m, Leština 600 m, Ján 70 m, Bučina 150 m, Bečka 110 m, Apolónia 350 m, Pavlína 450 m, Medziobzor Močári 400 m, Fridrich 400 m, Ľudovít 750 m, Richard 250 m, Emília 70 m, Jozef 1350 m, Viliam 700 m. Počas tohoto prenájmu bola vyrazená štôlňa Kráľov Laz, boli robené prípravné a otvárkové práce na štôlni Jozef, Horný Karol, Fridrich a pod obzorom Viliam. Ťažba bola realizovaná hlavne na štôlni Karol, na 15 m a 30 m obzore, nad obzorom a na úrovni štôlne Viliam v oblasti Malého Hasplika a Gizelinej kaplnky. Bola postavená banská železnička v štôlni Viliam a začala sa z troch strán hĺbiť šachta Fedö, ktorá dosiahla hĺbku 67 m pod úroveň štôlne Viliam. V roku 1889 bolo odkryté aj najväčšie známe hniezdo drahého opálu o rozmeroch 75x50x30 cm, v ktorom boli uložené tri vrstvičky veľmi kvalitného drahého opálu o celkovej váhe cez 120 000 ct. V roku 1891 bola zaznamenaná prvá písomná sťažnosť na konkurenciu austrálskych drahých opálov.

Od roku 1896 až do roku 1922, teda do zavretia baní hospodári na opálovom ložisku štát, aj keď v roku 1913 sa trvalým nájomcom stal Deák, ktorý nájom, napriek odovzdaniu revírov, vzhľadom ku prvej svetovej vojne, nerealizoval. Je však zrejmé, že ku koncu tohoto obdobia, približne od roku 1908, hlavne však od roku 1914, štát vedome obmedzoval ťažbu drahého opálu, pretože nemal zabezpečený odbyt vyťažených opálov. V roku 1908 bola na základe povolenia banského riaditeľstva v Banskej Štiavnici šachta Jozef zaslepená zasypaním a štôlňa Jozef zrekonštruovaná murovanou výstužou. Posledné ťažobné práce boli realizované v roku 1918 a do roku 1922 sa robila len údržba a zabezpečovanie banských diel, ktoré spočívalo hlavne v čerpaní vody aby nebol zatopený 15 m a 30 m obzor. Ku koncu tohoto obdobia, 1. 05. 1922, si opálové bane prenajala francúzska firma Bitter- Belangenay, ktorá 22. 11. 1922 prenájom ukončila z dôvodu nedostatku prevádzkového kapitálu.

V období rokov 1922 až 1991 registrujeme niekoľko pokusov o obnovenie ťažby drahých opálov. V prvom rade treba spomenúť úsilie konzorcia turnovských brusičov a Umeleckej priemyslovej školy v Prahe, ktoré sa v rokoch 1936 a 1938 pokúšalo obnoviť ťažbu drahého opálu. V prvom prípade, v roku 1936, boli zástupcovia konzorcia, ktorí prišli na obhliadku opálových baní svedkami likvidácie ťažného stroja, banskej železničky a zatopenia hlbinných obzorov. Po získaní dodatočného kapitálu nebolo konzorciu slovenskou autonómnou vládou udelené ťažobné povolenie. Po druhej svetovej vojne nebol v oficiálnych kruhoch záujem o obnovenie ťažby drahých opálov. Napriek tomu niektorí slovenskí geológovia pripravili niekoľko projektov na prieskum ložiska drahého opálu, ktoré však neboli nikdy schválené. O obnovenie ťažby drahých opálov mali v období rokov 1968 a 1969 záujem austrálski podnikatelia, ale ich aktivity sa nestretli s kladným ohlasom. Malý objem banských prác na overenie pokračovania opálovej mineralizácie severným smerom sa s pozitívnymi výsledkami urobil v osemdesiatych rokoch pri prieskume ortuťového ložiska Dubník západným prekopom štôlne Slávik. Vo všetkých odborných publikáciách, ktoré sa dotýkajú problematiky slovenských ložísk drahého opálu na Dubníku sa konštatuje, že opálové ložiská neboli zavreté z dôvodu vyťaženie zásob.

Hnúšťa

Výhodné prírodné pomery v údolí rieky Rimavy, už v prvotnopospolnej spoločnosti lákali obyvateľstvo, aby sa tu usídľovalo. Bohaté archeologické nálezy hmotnej kultúry pravekých obyvateľov svedčia o tom, že táto lokalita bola obývaná už v paleolite (staršia doba kamenná), a najmä od neolitu (mladšia doba kamenná). Na Lašťoku – v severnej časti Hnúšte sa našli ohniská, kamenné sekery a iné predmety tej doby.

Veľké množstvo hromadných nálezov tzv. bronzových pokladov dokazuje pomerne značné osídlenie oblasti v mladšej dobe bronzovej. Relatívne najpodrobnejšie je doteraz v tejto oblasti preskúmaná tzv. kyjatická kultúra, rozkvet ktorej kladie archeológia do 11. až 8. storočia pred začiatkom kresťanského letopočtu. Nedostatok dokladov pre obdobie keltské, germánsko-rímske, pre dobu sťahovania národov a príchodu Slovanov, nie je podľa Sokolovského (1997) zapríčinené ich neosídlením, ale tým, že podstatná časť tohoto územia nebola doteraz archeologicky takmer vôbec preskúmaná. A tak na základe nálezov z blízkeho okolia Hnúšte (Rimavská Sobota, Tisovec) možno predpokladať, že posledných päť storočí pred naším letopočtom prichádzajú na naše územie prvé predhistorické národy.

Najprv to boli Skýtovia, po ktorých sa našli mohyly v južnej časti okresu. Po nich, asi v druhej polovici tretieho storočia p.n.l. prišli Kelti, ktorí sa už zameriavajú na ťažbu železa a začínajú organizovať niektoré druhy remesiel (železiarstvo, hrnčiarstvo). V 1. až 4. storočí nastupuje obdobie rímske. Podľa starých záznamov v archíve banského múzea v Budapešti, cisár Marcus Aurelianus okolo rokov 161 – 180 n.l. porazil na tomto území tu usadených Gótov a Markomanov. Vtedy vystavili na vrchu Sinec malú pevnosť, nazvanú Rimavská strážnica, v ktorej rímske vojsko strážilo bane na zlatú rudu.

Príchod prvých slovanských kmeňov do tejto oblasti sa datuje približne do druhej polovice 7. storočia. Starí Slovania sa nezaoberali len roľníctvom a pastierstvom, ale vedeli vyhľadávať a čiastočne využívať aj rudné ložiská. Potom je zrejmé, že po príchode do tohoto kraja sa niektorí z nich usadili aj pri tunajších južných výbežkoch Slovenského rudohoria, kde sa vyskytovalo zlato, striebro, meď, železo a ďalšie kovy. Archeologicky je zatiaľ prvá etapa slovanského pobytu, pre už spomínaný nedostatočný výskum doložená veľmi skromne. Významnejšiu a pomerne pevnú oporu pre vedeckú rekonštrukciu pôvodného osídlenia poskytuje jazykoveda.

Pomocou analýzy dodnes používaných miestnych názvov sa dá dobre osvetliť čas príchodu i životný priestor Slovanov. Najstaršia vrstva pôvodných slovenských pomenovaní v Malohonte sa vzťahuje k vodným tokom. Názov Rimava pochádza podľa profesora Š. Ondruša, zo staroslovienskeho slova „rym“ vo význame hlasný zvuk rovnakého pôvodu. Existuje však ešte aj staršia, rovnako prijateľná teória, podľa ktorej základ slova Rimava pochádza z latinského „rimari“ teda rozrývať. Jednoznačne slovenská je prípona –ava, ktorou sa označovali vodné toky. Rimava by tak mohla znamenať buď hlučnú vodu alebo rieku rozrývajúcu územie, ktorou preteká.

Posledná fáza pôvodného slovanského osídlenia Malohontu sa odohrala v jeho severnej časti. Na jej začiatku, pri ústí Klenovskej Rimavy tak vznikla Hnúšťa. Významovou motivácou názvu Hnúšte sa zaoberal Ladislav Bartolomeides (vlastivedný bádateľ) a ten sa napríklad nazdával, že pramení zo slova „húština“ súvisiaceho s okolitými hustými lesmi. Isté však je, že miestna prípona –šťa, -šte jednoznačne dokladá jej slovenský pôvod. Mesto tvorí spojenie dvoch obcí Hnúšte a Likiera, ktorého terajší názov sa iba málo odlišuje od pôvodného starobylého tvaru. Ten vychádzal zo slova „ljekar“ (lekár), tak označovali starí Slovania čarodejníkov, bylinkárov a zariekavačov.

Hnúšťa ako sídlo existovala už v roku 1334, kedy sa uvádza v zozname výberčíkov pápežskej dane. Písomne je doložená roku 1438 ako obec s farským kostolom. Najstarším známym vlastníkom bol mocný rod Sečéniovcov, z ktorých je známy Tomáš Sečéni. Jemu kráľ Ľudovít I. okolo roku 1350 udelil právo, aby z odovzdávanej dežmy (desiatok), vydržiavali svojho farára. Toto privilégium neskôr potvrdil aj kráľ Žigmund.

Po vojvodovi Tomášovi zdedil tento majetok jeho syn Mikuláš a už v roku 1411 dochádza k jeho deľbe a Hnúšťa ako taká, patriaca pod hradné panstvo Hajnáčka, sa stala majetkom Mikulášovho syna Šimona. V roku 1424 už ako súčasť celého majetku sa aj Hnúšťa, po zhabaní kráľovnou Barborou pre porušenie vernosti, dostáva do kráľovskej držby. V 16. storočí sa začali opäť meniť feudálno-vlastnícke pomery v hajnáčskom panstve. Okolo roku 1542 ovládol majetky prislúchajúce tomuto panstvu lúpežný rytier Matej Bašo. Vzhľadom k tomu, že toto obdobie je poznačené dvojvládím v uhorskej krajine, po smrti kráľa Jána Zápoľského si naň začali robiť nárok i ďalší.

V roku 1549 ich zaujal Eustach Feledi. Právny dokument, listinu, však na ne získal len v roku 1552 od kráľa Ferdinanda I., ktorý mu potvrdil kúpu od Ladislava Parlagyho. Tak sa na ďalších štyridsať rokov stali Felediovci zemepánmi Hnúšte. V roku 1592 sa Hnúšťa dostala spolu s ostatnými majetkami do zálohu príbuzným Lórántfiovcov. O dva roky neskoršie Felediovci a Lórántfiovci prehrali dlhodobý súdny spor o hodejovské panstvo, a tak kvôli úhrade súdnych trov boli nútení prepustiť svoje vlastnícke práva do majetku hodejovsko-hnúšťanskej vetvy zemianskeho rodu Kubíniovcov, ktorým patrila niekoľko storočí. Poslednými vlastníkmi boli Fáyovci.

Hnúšťa neraz znášala neľútostné rabovania v časoch lúpežných tureckých nájazdov (v 15. storočí), ale „bola vyplienená aj počas dynastických bojov medzi Jánom Zápoľským a Ferdinandom I. Habsburgským“.

Základným druhom obživy bolo poľnohospodárstvo, vedľa ktorého prosperovalo aj niekoľko remesiel, z nich sa najviac rozvinulo súkenníctvo.

Rozvoj Hnúšte ovplyvnil výskyt nerastných surovín. Už v 16. storočí sa v okolí vyskytovali bane. V 17. storočí sa začína rozvoj baníckeho podnikania a spracovania rúd. Prvá správa dokladujúca existenciu železiarne na území Hnúšte je z 15. októbra 1772. „Železolejáreň s 200 zamestnancami v hnúšťanskej Maši vyrábala súčiastky k strojom, kachle, mreže a rúry, v roku 1923 ju zbúrali“.

V roku 1800 už existovala Muránska spoločnosť a v roku 1809 vznikla Rimavská koalícia, ktorá využívala nerastné bohatstvo. Obidve sa v roku 1852 spojili a vytvorili Rimamuránsko-šalgotariánsku spoločnosť. V roku 1883 bola v Hnúšti jedna drevouhoľná vysoká pec a „v roku 1885 postavili v Likieri prvú koksovú vysokú pec na území Slovenska“.


Spracovanie rudy

Spracovanie rúd podnietilo v roku 1869 vybudovať hradskú z Rimavskej Soboty a aj stavbu železnice, ktorej trať Jesenské – Tisovec bola v roku 1874 daná do prevádzky. Koncom 19. storočia boli v Likieri postavené tri vysoké pece a v tomto období sa spracovalo najviac surového železa na území Slovenska. V roku 1873 práve pri výstavbe železnice, 2,5 km na sever od Hnúšte, bolo objavené mastencovo-magnezitové ložisko Mútnik. Objavenie magnezitu bolo základom rozvoja ťažby tejto suroviny na Slovensku.
Začiatkom 20. storočia hutnícky priemysel upadá, posledná pec vyhasla v roku 1921. Objekty železolejárne boli odpredané firme Rimavskodolinský lučobný priemysel Dr. Eugen Blasberg a spol., ktorá hutu prestavala na chemickú továreň s programom spracovania: zuhličenia drevnej hmoty chemickou cestou a výrobu s tým spojených produktov. Drevné uhlie sa tu vyrábalo donedávna, hoci na konci 20. storočia postihol ako chemickú, tak i banskú výrobu, úpadok.

Slovinky

Obec Slovinky leží v severnej časti Slovenského Rudohoria na sútoku Poráčského a Slovinského potoka. Vznikla ako banícka osada na pôvodnom gelnickom chotári. V prvej písomnej zmienke, kráľovskej listine kráľa Ľudovíta z roku 1368 sa prvýkrát spomínajú Slovinky ako „Villa Abakuk“.
Úryvok z dokumentu „Kráľovská listina kráľa Ľudovíta I.“ z roku 1368, kde sa prvý krát spomínajú Slovinky ako „Villa Abakuk“

V 14. storočí patrila obec Richnavskému panstvu. V 15. storočí Zápoľskovcom. Po nich Thurzovcom, neskôr Csakyovcom až do zrušenia poddanstva v roku 1848.

Z roku 1460 pochádza dokument svedčiaci už o existencií dvoch obcí s názvom „Zluwinkautraque“. Od roku 1550 sa v dokumentoch spomínajú Vyšné Slovinky – Zlowinka superior, Felsewszlovinka a od roku 1555 aj Nižné Slovinky – Alsószlovinka.

Obyvateľstvo Sloviniek tvorili väčšinou baníci, uhliari a drevorubači. Čiastočne sa zaoberali aj roľníctvom a dobytkárstvom. V chotári Sloviniek sa v dávnej minulosti ťažilo striebro a meď.

V 18. storočí sa Slovinky preslávili aj oceliarskou hutou Sv. Mikuláš, ktorú vlastnili ťažiari zo spolku „Hornouhorských ťažiarov.“ V druhej polovici 19. storočia medeno rudné baníctvo a hutníctvo v Slovinkách upadlo a ťažba sa obmedzila prevažne len na železnú rudu. Pôvodným obyvateľstvom Sloviniek boli pravdepodobne Slováci. V priebehu 16. storočia sa sem prisťahovalo veľké množstvo Rusínskeho obyvateľstva, ktoré so sebou prinieslo aj ľudovú kultúru a zmenu náboženského charakteru oboch obcí, kedy sa ujal Grécko-katolícky východný obrad.

Kostol a fara v Slovinkách existovali už v 14. storočí. Vlastná administratívna činnosť sa začala v Slovinkách už v 16. storočí. Svedčia o tom odtlačky pečatí Nižných Sloviniek. Pečať si Vyšné Slovinky dali vyhotoviť v roku 1795. Na oboch pečatiach sú erbové znamenia s určitými odlišnosťami. Vyšné a Nižné Slovinky sa po stáročia vyvíjali samostatne až do roku 1943 kedy sa znovu zlúčili.

Oblasť Sloviniek a okolia sa vyznačovala značným počtom ložísk strieborných a medených rúd. Tieto sa ťažili a spracovali po stáročia až do konca 19. storočia. Od roku 1885 sa začína nová éra baníctva železa, kde vyťažená železno-medená ruda je spracovávaná v neďalekých Krompachoch v Rímamuránskej-Šalgotariánskej železiarenskej účastinárskej spoločnosti. Obdobie svetovej hospodárskej krízy v 20. rokoch 19 storočia poznačili aj ťažbu železnej rudy na Slovinkách. Obnovenie banskej činnosti na ťažbu medenej rudy začalo v rokoch 1935 – 1938.
Po ukončení II. svetovej vojny prešlo baníctvo niekoľkými organizačnými zmenami. Slovinské ložiská boli začlenené do Železorudných baní n. p. Spišská Nová Ves.
Začiatkom 90. rokov minulého storočia nastáva útlm baníctva zo známych najmä ekonomických dôvodov. 24. októbra 1991 ministerstvo hospodárstva vydalo rozhodnutie k plánu likvidácie baní a úpravní na Slovinkách. 30. júna v roku 1993 vyfáral z bane posledný vozík medenej rudy. Týmto sa skončila slávna história dobývania rúd v Slovinkách

Dolná Lehota - Vajsková
Pomenovanie je podľa potoka, nakoľko leží na jeho brehu. Závod bol postavený v r. 1790 za cieľom spracovania železa z ľubietovských a ponických hutí. Spočiatku bol majetkom banskobystrických občanov, neskoršie prešiel do štátnej správy. Pracoval s dobrým výsledkom, ale potom upadal a v r.1886 bol úplne zastavený.

V r. 1889 pozemky odkúpil Karol Jozef Démuth a prebudoval ho na antimonový závod. (K.J.Démuth je pochovaný v Lopeji. Má obnovenú hrobku.)

Antimonová ruda sa ťažila v baniach na Lome (Krpačovo), tam ju aj upravovali flotáciou. Miestni furmani ju na vozoch (doštenákoch) vozili na spracovanie do Vajskovej. Tu sa v nej získavalo aj zlato - bola na to osobitná pec. Popri antimóne, ktorého vyrobili ročne 100 - 120 vagónov (r.192 vyrobili aj 1 kg zlata.
Antimón sa vyvážal do Nemecka, Rakúska, Maďarska, Poľska, Rumunska. Majiteľmi závodu vtedy boli Dr. Tinter a Viktor Kůn a spol. z Viedne.
Závod v roku 1926


Vo Vajskovej sa spracovávala aj ruda vyťažená a upravená na Sb-Au koncentrát vo flotačnej úpravni v Medzibrode.

(z knihy Zlato na Slovensku)

V r. 1888 boli pri Vajskovej - na Lúčkach - vybudované kúpele s teplou vodou. Asi po 10 rokoch drevené budovy zbúrali, lebo si vyžadovali veľkú opravu (a pre vlhkosť). Boli tu 2 bazény - pre dospelých a pre deti. Tam sme sa chodili kúpať ešte aj po 2.sv. vojne. Voda však už nebola teplá, lebo pri čistení a prehlbovaní ( v minulosti) sa teplá voda zmiešavala so studenou.

Perspektívne ložisko komplexných Sb, Au, Ag, Pb, As, Cu rúd leží 12 km severne od obce Dolná Lehota na južných svahoch Ďumbierskych Nízkych Tatier v strmých ťažko prístupných dolinách Dvoch Vôd a Štelerovej doline. Na rozdiel od ostatných nízkotatranských ložísk, ktoré sú známe od stredoveku, bolo objavené pravdepodobne až v 17.storočí. Prvé písomné údaje o ložisku pochádzajú až zo začiatku 20.storočia.

Najintenzívnejší prieskum prebiehal počas 2.svetovej vojny od r.1943, kedy sa celkove vyťažilo 5 000 ton antimonovej rudy. Ruda pochádzala len z prieskumných banských chodieb, ktoré overovali priebeh žíl a spracovávala sa vo flotačnej úpravni Lom.

Hlavná ložisková štruktúra, nazvaná ako žilník Karol, má smer SZ-JV a prebieha v dĺžke 2,2 km. Staré banské práce, ktorými bolo ložisko otvorené, sa nachádzajú vo výške 800-1100 m, ale vrtnými prácami sa zrudnenie zachytilo aj pod úrovňou najnižšej štôlne. Zrudnenie je tvorené tzv. Hlavnou žilou hrubou 0,7-2,8 m, ktorú doprevádza množstvo paralelných aj priečnych žiliek. Hrúbka celého žilníkového systému dosahuje až 45 m.

Ložisko Dve Vody je jedným z najperspektívnejších ložísk zlata v Nízkych Tatrách s veľkými zásobami komplexných polysulfidických rúd s pomerne vysokým obsahom Au.

Vo vzdialenosti asi 8 km na SSV od obce Dolná Lehota sa nachádza aj významné ložisko antimónu Lom. Podobne ako ostatné Sb-ložiská bolo ťažené predovšetkým počas druhej svetovej vojny, ale menšie prieskumné práce tu prebiehali ešte aj koncom 20.storočia.
Kvalita rudy počas ťažby dosahovala 3-7% Sb a 3-5 g/t Au. Celkove v období od r.1940 do januára 1945, kedy nemecké vojsko závod ako základňu partizánov zničilo a vypálilo, sa vyťažilo 25 000 ton rudy. Po vojne sa už ťažba neobnovila.
Vrtnými prácami realizovanými Prvou Kanadsko-slovenskou banskou spoločnosťou, s.r.o., v 90-tych rokoch 20.storočia sa v ložiskovej štruktúre zistili zaujímavé obsahy Au v rozsahu 0,7-9,8 g/t. (z knihy Zlato na Slovensku).

Slovenskí mineralógovia
zdroj: http://referaty-seminarky.sk
Jedným z najaktívnejších členov Spoločnosti mineralógov v prvej polovici 19. storočia bol Kristián Andrej Zipser (1783–1864), ktorý sa pričinil počas pôsobenia v Banskej Bystrici o plnohodnotný mineralogický výskum Slovenska. Zozbieral veľké množstvo minerálov a dopĺňal nimi mineralogické zbierky, čím si získal veľkú autoritu doma i za hranicami.

S jeho pomocou bola založená Uhorská geologická spoločnosť roku 1850. Sám zostavil mineralogicko-topografickú príručku. Bola to prvá príručka tohto druhu v Uhorsku. Rovnako zanietenie ako Zipser skúmal minerály zo Slovenska banskobystrický rodák Jozef Jonas (1787–1821). Svoje výsledky publikoval v odborných príručkách, v časopise Hesperus a doplnil aj Zipserovu topograficko-mineralogickú príručku. Roku 1811 založil J. Jonas v Banskej Štiavnici Mineralogickú spoločnosť, ktorá bola po Mineralogickej spoločnosti v Jene druhá najstaršia na svete.

Za zmienku stojí práca profesora Banskej akadémie v Banskej Štiavnici Alojza Wehrleho (1793–1835), člena mineralogickej spoločnosti v Jene od roku 1821. A. Wehrle sa svojou úspešnou vedeckou činnosťou ako chemik a mineralóg zaradil medzi najvýznamnejšie osobnosti vtedajšieho vedeckého sveta. Druhým významným centrom mineralogických výskumov na Slovensku bol Kežmarok. Na jeho preslávenom lýceu pôsobilo viacero významných prírodovedcov, ako napr. Adam Potkonický, autor práce o železných rudách a cementačnej medi, Ján Asbľtk i Kristián Genersich. Aktívnym členom Mineralogickej spoločnosti v Jene bol Karol Juraj Rumy zo Spišskej Novej Vsi. V ročenke spoločnosti uverejnil štúdiu o spišských mineráloch. K poznaniu našej rôznorodosti i množstva minerálov na Slovensku v 19. storočí prispeli bratia Kubínyiovci z Vidinej pri Lučenci, Tobiáš Steller zo Spišskej Novej Vsi, Albert a Jozef Patzovský zo Solivaru i Matej Senovwitz z Prešova.
Spomínaní členovia geologickej spoločnosti sa poväčšine zaoberali výskumom soľných baní v Solivare, opálových baní v Červenici, okolia Zlatej Bane, rudných ložísk na Spiši a ostatných lokalít východného Slovenska. Minerály na Slovensku skúmal asistent Ríšskeho geologického ústavu František Foetterle (1823–1876). Výskum robil pri Banskej Štiavnici a v Úškrtovej doline pri Hodruši Výskumy boli veľkým prínosom k poznaniu minerálnych pomerov na Slovensku ku koncu 19. stor. Z najvýznamnejších možno spomenúť Jozefa Szabóa, Jozsefa Krennera, Karola Zimányiho, Augustína Franzenaua, Gustava Malczera, Vojtecha Mauritza atď. Cenné údaje o slovenských minerálov nachádzame aj v štúdiách A. Brezinu. K. A. Redlicha, I. Vitáliša a ďalších.

Doplnok ku ťažbe v Smolníku.
Prví kolonisti prišli na Spiš roku 1030. Oni pravdepodobne začali rozvíjať baníctvo. Ďalší kolonisti prichádzali na Spiš za Bela II. (1131-1141) a Gejzu II. (1141-1161), čo pomohlo zmodernizovať "prabanícto a prahutníctvo".
Z roku 1243 sú prvé údaje o produkcií zlata v Smolníku, ale podrobnosti o tejto činnosti nie sú známe. Pôvod tunajšieho baníctva možno považovať za keltský alebo kotínsky.
Roku 1350 sa už zo Smolníka vyvážala meď, striebro, zlato a železo do Levoče a západnej Európy cez Krakov.

Z roku 1410 sú známe prvé konkrétne číselné údaje o výrobe medi v Smolníku. Vyrobilo sa tu 1231 centov medi, čo bolo na ten čas značné množstvo.
O baníctvo sa starali komorní grófi, ktorí mali právo zastaviť alebo obnoviť dodávky potravín do banských miest, hlavne ak neodovzdávali mincovnej komore, ktorú medzičasom Smolník zriadil, zlato a striebro.
Roku 1456 povolil kráľ Ladislav V. Smolníčanom, aby mohli otvárať ložiská a bane na všetky kovy, otvárať všetky staré bane a spracuvávať rudy na kovy modernejším spôsobom.
Koncom storočia sa na stranu banských miest proti feudálom postavil Mataj Huňady, a tak sa baníctvo a hutníctvo začalo opäť rozvíjať. V baniach sa modernizovali čerpacie stroje, zlepšilo sa razenie banských diel. Zlepšilo sa aj vetranie a doprava.
Rozvoj baníctva medi v Smolníku, na Spiši a v Gelnici súvisel s rozvojom lodiarského priemyslu v západnej Európe, s veľkými zámorskými cestami, ako aj s rozvojom zbrojárskeho priemyslu.

Mincovníctvo
Výroba mincí v Smolníku má dlhú tradíciu. Úzko súvisela s rozvojom mesta, s jeho baníctvom, hutníctvom. Existencia mincovne, dĺžka trvania jej činnosti a jej zánik boli podmienené hospodárskou a politickou situáciou v krajine, potrebami trhu, ale tiež blízkosťou surovinových zdrojov.
Mincovňa v 14. a 15. storočí a krátko aj 16. storočí produkovala iba strieborné mince, obnovenie mincovnej tradície v 2. polovici 18. storočia súviselo s razbou medených mincí.
Doterajšie poznatky o mincovaní v Smolníku sú však veľmi medzerovité, takže obraz o jednotlivých etapách činnosti mincovne je neúplný a miestami nevyvážený.

Zaujímavosti:
Drahý opál - Červenica

Drahý opál sa nachádzal od 17. storočia v cisárskej klenotnici (vo Viedni). Je málo známe, že Červenica bola svojho času centrum opálovej industrie a do roku 1870 väčšina drahých opálov pochádzala z tejto európskej lokality. Až po roku 1870 začali vstupovať prvé drahé opály z austrálskych nálezísk na svetový trh.

Kameň je ťažký 594 gramov a je najväčším európskym opálom. Veľkosť: 13x7x7 cm.

Cinobaňa


Obec Cinobaňa vznikla v 13. storočí ako banícka osada. Jej existencia je písomne doložená od roku 1279. Staré a cudzojazyčné názvy obce uvádzajú tieto pomenovania:

Z roku 1279 - Villa Svine
z roku 1342 - Cciuina
z roku 1393 - Zennobanya
z roku 1460 - Zwynyebanya
z roku 1773 - Szino-Banya
z roku 1920 - Cinobaňa

Od polovice 14. storočia patrila Cinobaňa k hradnému panstvu Šomoška. Zakladateľmi a prvými obyvateľmi obce boli Slovania. Dokazujú to i mnohé názvy v chotári obce, ktoré sú slovanského pôvodu: Rovňa, Šibenice, Viničky, Hlbokô, Lipinka, Kostolné, Stráňa, Krivé zeme, Bánično, Červenica, Saskô, Cinopeľ, Brezina, Svinô... Vrchy na okolí majú tiež slovanské názvy: Strieborná, Kopy, Borisovo, Hrb, Brezina, Chrobča.

V rokoch 1554 - 1594 sa nachádzala pod tureckou nadvládou.

V 17. - 18. storočí mala obec štatút mestečka. Táto skutočnosť súvisela s rozvojom baníctva (dolovanie striebra a medi). V miestnych kopcoch a dolinkách Cinobane a jej okolí sa ťažili farebné kovy. V súvislosti s banskými osadami Cinobaňa a Lovinobaňa sa počas vlády Ladislava IV. (1272 - 1290 ) spomína "urbura" kráľovský príjem zo strieborných baní týchto osád, čo dosvedčuje, že sa v nich ťažilo striebro.

Banské diela sa mohli nachádzať v pohorí Strieborná a Mertlovo, ku ktorým bol prístup z chotárov oboch obcí.

Veľa údajov o baníctve sa z tohto obdobia nezachovalo. Bolo to spôsobené aj tým, že toto územie bolo viac desaťročí ohrozované Turkami a istý čas aj pod ich nadvládou.

V 70. rokoch 18. storočia boli v Cinobani a okolí intenzívne kutacie práce. Neboli však veľmi úspešné.

Najstaršie údaje o ťažbe pochádzajú z roku 1536, nedá sa z nich však zistiť, aké druhy kovov sa tam ťažili.

V 18. storočí upadol záujem o ťažbu drahých kovov v Cinobani.

V chotári obce je jeden hon, ktorý sa volá "Gapeľ". Na tomto mieste vyvážali rudu zo šachty a pri tomto mieste ešte okolo roku 1790 boli malé banícke domčeky. Tam kde teraz stojí Katarínska Huta bol tiež "Gapeľ" a nad ním zeme probované na zlato. Kronika obce Cinobaňa

Začiatkom 19. storočia nastal veľký dopyt po železe a liatine. Zakladateľom železiarne v Cinobanskej Maši bol Ján Kossuch.

Železiareň spracúvala 25 rokov železnú rudu z Turičiek (Kopy), Hrbu (Malá Baňa, Veľká Baňa). Kutacie práce prebiehali aj na Viničkách, kde sa dolovala železná ruda.

Povesť o baníckom nešťastí

Správca miestnej zlatej bane bol veľmi zlým a márnotratným človekom. Chudobným baníkom nevyplácal svoje mzdy a majiteľom bane kradol zlato. Jeden raz žalovali na neho u majiteľa bane a ten mu dal okamžitú výpoveď. Za toto správca osnoval strašnú pomstu.

Baníci nič netušiac pustili sa do hĺbky zeme za každodennou prácou. Správca sa prikradol k otvoru bane a odrazil blízky potok do bane. V bani sa utopilo 77 baníkov. Správca súc spokojný svojim neľudským činom, šiel na Brezinu, kde žali ženy zahynuvších baníkov. Zastavil sa pri nich, škodoradostne im hovoril : "Žnite, žnite žničky, 77 ste vdovičky!" So smiechom šiel ďalej a na temäni vrchu zabil ho hrom.

Táto povesť sa zachovala o tomto baníckom nešťastí. Či v skutočnosti voľakedy došlo v miestnych baniach k takémuto strašnému nešťastiu, to s určitosťou tvrdiť nemožno, lebo o tom niet vierohodných záznamov. Kronika obce Cinobaňa

Ťažba železnej rudy bola nerentabilná. Postupne baníctvo v Cinobani zaniklo.

V roku 1836 založili podnikatelia z rodiny Kuchynka skláreň v osade Katarínska Huta. V roku 1854 prevzal skláreň nový podnikateľ Ján Kossuch. V roku 1847 vznikla v obci železiareň ktorej majiteľom bol Ján Kossuch. V roku 1854 ju prevzali Kuchinkovci a od roku 1882 bola vo vlastníctve Juraja Krámera a jeho dedičov. V 17. - 18. storočí mala Cinobaňa aj Jarmočné právo. Súviselo to s jej postavením ako mestečka. Toto je potvrdené aj v monografii Novohradu, vydanej v r. 1911 v Budapešti. V roku 1873 zúrila v Cinobani epidémia cholery ktorej podľahlo 1840 obyvateľov.

Zlieváreň

Výroba sivej liatiny v Cinobani má bohatú a dlhú zlievárenskú tradíciu. Prvá "železiareň" na území terajšej firmy bola založená v roku 1846. Vyrábali sa v nej rôzne odliatky zo surového železa. V roku 1860 boli vysoké pece zrušené a nahradené kuplovými pecami. Po znárodnení v roku 1948 bol závod pričlenený k n.p. Kovosmalt Fiľakovo.

História železorudných baní v Železníku.

Gemer, kraj stáročia spojený so železnou rudou, vďaka nej prosperujúci a rozvíjajúci sa, kvôli jej nedostatku a vyčerpaniu kraj chudobný a zabudnutý. Významné ložisko bolo vo vrchu Železník. Na jeho úpätí sa krčia dnes pomaly vymierajúce obce Turčok, Sirk, Rákoš a Nandraž. Cesty v tomto kraji sú úzke, porozbíjané lesnou technikou, doprava je riedka, návštevnosť týchto miest nijako nenaznačuje, že tu bolo jedno z najdôležitejších ložísk železnej rudy v Rakúsko-Uhorsku. História ťažby železnej rudy na Železníku siaha do rímskych čias.

Vrch Železník, 814 m n.m., tvoria najmä nerasty siderit, ankerit, pyrit, sfalerit, limonit, hematit, goethit, meď, manganit, pyroluzit, evansit, vashegyit, delvauxit, ihleit a copiapit. Zvláštnu pozornosť si zaslúžia evansit a vashegyit, pretože sú to minerály prvýkrát na svete opísané na Slovensku, z lokality Železník. Vashegyit opísal v roku 1910 K. Zimányi, názov pochádza z maďarského názvu pre Železník. Evansit opísal v roku 1864 D. Forbes, názov dostal podľa Angličana B. Evansa, ktorý ho tu objavil v roku 1855. Ďalším minerálom, ktorý sa vyskytuje na tomto nálezisku, je variscit.
Okrem železorudných ložísk sa v Železníku nachádzajú aj iné ložiská - ortuťové ložisko medzi obcami Rákoš a Nandraž, medenorudné ložisko v Nandraži a tiež magnezitové ložisko.
Prvé zmienky o ťažbe železnej rudy v tejto oblasti sú z polovice 13. storočia, avšak prvá písomná zmienka Bane na Železníku je z roku 1570. Na základe nálezov strusiek v zemných pieckach nazývaných vlčie diery sa predpokladá, že ťažba začala už koncom doby laténskej (od polovice 2. stor. pr. n.l.). V roku 1896 pri výstavbe osady Rákošská Baňa boli objavené pozostatky rímskej taviacej pece.
Písomné zmienky dokumentujú v okolí taviace pece v 15. a 16. storočí, v oblasti bolo 41 pecí, zásobovaných rudou zo Železníka bolo asi 30. Tzv. slovenské pece sa stavali pri vode, ktorá poháňala mechy vháňajúce vzduch do pece. Na rozdiel od vlčích dier (zemných piecok) sa slovenské pece nemuseli stavať na mieste ťažby, najmä keď tam nebol dostatok vody na pohon - to je aj prípad baní v Železníku, preto v roku 1570 bolo takýchto pecí priamo pri ložisku málo, iba tri.
Spočiatku sa ťažila ruda povrchovo, keď sa týmto spôsobom ťažby vyčerpala, pristúpilo sa k podzemnej ťažbe, najprv v Rákoši, neskôr aj na Železníku. Nejaký čas sa ťažilo súčasne oboma spôsobmi. Zo šachtičiek sa ruda vyťahovala v košoch na lane ručne, alebo podávaním z rúk do rúk. Tento spôsob pretrvával do 18. storočia. V polovici 18. storočia sa začala ruda ťažiť aj štôlňami - vodorovnými "chodbami", nakopanú rudu vyvážali vo fúrikoch. Na osvetlenie slúžili baníkom zviazané triesky, od 18. storočia aj sviečky.
V roku 1585 muránsky pán Július Herberstein vydal Artikuly šteliarov muránskeho údolia Artikuly šteliarov muránskeho údolia (majiteľov hút), pretože bolo potrebné upraviť vzájomné obchodnícke vzťahy. Artikuly boli napísané po slovensky a po nemecky. Podnikatelia - šteliari boli mešťania alebo poddaní, podnikali so súhlasom zemepána, ktorému platili cenzus, v tých časoch ešte šľachta nepodnikala v oblasti železa a jeho spracovania. Bane v Rákoši sa spomínajú v rokoch 1610 a 1636 v súvislosti s poplatkami cirkvi. Napriek týmto písomným zmienkam bolo železnícke baníctvo v krajine neznáme, 1613 hlavný komorský gróf v Banskej Štiavnici nariadil prieskum baní v okolí Železníka, ale miestne bane nespomína.

Podľa odborníka Antona Pécha, banského inžiniera a historika zameraného na dejiny baníctva na strednom Slovensku, dôvodom bolo to, že bane boli v súkromnom vlastníctve (vyjadrenie z roku 1887). Od konca 17. storočia sa železnícke bane spomínajú často v protokoloch šteliarskeho cechu. V roku 1696 na zasadnutí šteliarskeho cechu sa šteliari sťažovali na to, že baníci odovzdávajú veľa drobnej rudy, ktorá sa v slovenských peciach horšie spracúvala. Dohodu o náprave podpísali aj banícki richtári zo Sirka a Rákoša. Bane v Nandraži sa spomínajú v roku 1715 kvôli tomu, že tu smú ťažiť len baníci, ktorým to šteliar dovolí. 1699 sa železnícke bane spomínajú v urbárskom súpise muránskeho panstva, počet baní ani mená majiteľov nie sú zaznamenané, ale spomínajú sa huty, ktoré spracúvajú rudu zo Železníka - spolu ich je 11 (v roku 1570 ich bolo 30).

30. novembra 1713 prijali šteliari na zasadnutí cechu v Lubeníku nové artikuly (po slovensky), muránsky pán Štefan Koháry ich neuznal, lebo ich vypracovali sami šteliari. Dal vypracovať nové artikuly, schválené muránskou stolicou 12.4.1755 v Jelšave. Novinkou sú ustanovenia o peňažných a telesných trestoch, artikuly sa zaoberajú hámorskými robotníkmi a uhliarmi, baníci sa nespomínajú.

Okolo 1730 nadobudol aj štát bane v Železníku, tamojšou rudou zásoboval štátnu železiareň v Tisovci. Ruda sa prepravovala na vozoch. Presný dátum nadobudnutia železníckych baní štátom nie je známy, ale už v roku 1737 sa navrhovalo zastaviť tisovskú železiareň a rudu zo Železníka odvážať do Hronca. 1750 pracovali v štátnych baniach v Železníku dvaja až štyria robotníci, ktorých chodieval kontrolovať raz za mesiac hlavný dozorca z Tisovca. O dva roky neskôr dochádzal 2x mesačne, spolu s mladším technikom. V 70. rokoch 18. storočia štát ťažil v štyroch štôlňach, 1780-1800 v piatich šachtách a troch štôlňach.
Podľa výpočtu zásob z roku 1792 sa odhadovali zásoby železnej rudy na poliach patriacich štátu na 3,7 milióna ton, čo pre železiareň v Tisovci vtedy stačilo na niekoľko storočí. Štát vtedy vlastnil asi štvrtinu baní v Železníku, takže celkové zásoby rudy mohli byť takmer 15 miliónov ton.
V Rožňave a v Dobšinej boli od 15. storočia banskí majstri, ktorí udeľovali banské oprávnenia a riešili spory. bane v Rákoši V Železníku obsadzoval banské polia každý, kto chcel takto podnikať. Na to, aby už obsadené polia neobsadil nik ďalší, dbali sami baníci. Spory rozhodovali banícki richtári volení baníkmi. Ak nedospeli k úspešnému rozhodnutiu, spor prevzal šteliarsky cech. Najvyššou inštanciou v prípade sporov bol muránsky pán. Šteliari sa bránili proti zásahom banského majstra z Dobšinej, ktorý už mal právomoci nad celou Gemerskou župou, sťažnosť na neho podali v roku 1774, keď zaviedol opatrenia, ktoré zvýhodňovali štátne bane oproti baniam šteliarov.
Dovtedy mohol šteliar patriaci pod právomoc muránskeho panstva zakladať bane na voľnom mieste bez úradného povolenia. Na riešenie sporov a odborné vedenie prác vytvorili miesto banského dozorcu, prvý banský technik sa objavil na Železníku v roku 1782. Šteliari si tiež vybavovali úradné povolenia na banské polia. 1781 Jozef II. zaviedol kráľovskú daň (urburu) aj zo železa. Šteliari z Muránskej doliny o 3 roky žiadali o odpustenie urbury alebo o povolenie zaplatiť ju železom, priložili zoznam nedoplatkov na dani a zoznam hámrov, pecí a baní z roku 1782, je to prvý zoznam baní v Železníku, aj s menami majiteľov. Na prvej banskej mape Železníka z roku 1776 sú zaznačené banské polia s piatimi štôlňami a piatimi šachtami. Na mape z roku 1793 sú banské polia rozdelené a číslované rovnako, ako boli koncom 19. storočia, banských polí je 80 a zaznamenané sú aj mená majiteľov, tých bolo 20, vrátane štátu

Košické ložisko uránu patrí medzi najväčšie vo svete
Kanadská spoločnosť Tournigan Energy po prieskume tvrdí, že ložisko uránu na košickej Jahodnej patrí k najväčším na svete. Povolenie na ťažbu nemá, naráža najmä na odpor košickej verejnosti a ekologických aktivistov.

KOŠICE. Uránové ložisko Kurišková v košickom okrese patrí medzi najväčšie na svete. Ako uviedla pre agentúru SITA kanadská spoločnosť Tournigan Energy, na základe vykonaných vyše sto prieskumných vrtov boli na tejto lokalite zistené ložiskové zásoby v objeme 5,1 mil. ton rudy pri obsahoch 0,2 až 0,4 % uránu.

“Pri týchto hodnotách je možné vyťažiť 14,6-tisíc ton uránu. Ložisko Kurišková patrí svojim obsahom uránu v rude medzi najlepšie momentálne preskúmavané ložiská na svete,“ dodala spoločnosť po ukončení doplňujúcich geologických prieskumov.

Ložisko so svetovými parametrami

Ložisko v Kuriškovej patrí podľa kanadskej spoločnosti medzi svetové aj pri porovnaní s aktuálne ťaženými ložiskami.

“Pre porovnanie, najväčšia uránová baňa v Ruskej federácii, ktorá je jediným dodávateľom jadrového paliva pre slovenské jadrové elektrárne, Kraznokamensk, má obsah uránu na úrovni 0,2 %. Teda o viac ako polovicu nižšej ako vykazuje lokalita Kurišková na základe doteraz zrealizovaného prieskumu,“ konštatovala firma. Podľa nej z piatich v súčasnosti najväčších projektov na svete má vyšší obsah uránu v rude (19 %) iba projekt McArtrhur River spoločnosti Cameco v Kanade.

Povolenie na ťažbu nemá žiadna firma

Na Slovensku v súčasnosti nemá žiadna firma povolenie na ťažbu uránu. “Dobývanie uránových rúd nie je vykonávané,“ informovalo agentúru SITA Ministerstvo hospodárstva SR.

Podľa rezortu hospodárstva perspektívne ložiská uránovej rudy sa nachádzajú napríklad aj v okrese Spišská Nová Ves.

Elektrárne by ťažbu privítali, proti sú zelení a miestni

Dominantný výrobca elektrickej energie na Slovensku, spoločnosť Slovenské elektrárne, a.s., ktoré v súčasnosti prevádzkujú štyri jadrové bloky a dva ďalšie dostavujú, by privítal ťažbu uránu či následnú výstavbu závodu na výrobu palivových článkov na Slovensku.

"Produkcia jadrových elektrární pokrýva viac ako polovicu spotreby elektrickej energie na Slovensku, pričom tento podiel vzrastie s už prebiehajúcou novou investíciou na výstavbu dvoch nových blokov v Mochovciach. Z tohto pohľadu môže byť ťažba uránu vnímaná ako možný príspevok k zvýšeniu bezpečnosti palivových dodávok pre Slovensko, ktorá je v súčasnosti založená na ťažbe hnedého uhlia v prievidzskom regióne," uviedla pre agentúru SITA pred časom hovorkyňa Slovenských elektrární Janka Burdová.

Proti prípadnej ťažbe uránu na Slovensku sú však zelení aktivisti, podľa oficiálnych vyjadrení aj košické samosprávne orgány a prevažná väčšina obyvateľov mesta.

Napríklad organizácia Greenpeace vyjadrila obavy pred zvýšeným záujmom developerských a banských spoločností o ťažbu uránu na Slovensku


Firma Tournigan Energy financuje geologický prieskum uránových ložísk na Slovensku prostredníctvom svojej dcéry Ludovika Energy, s.r.o. Na Slovensku pôsobí od roku 2005.

Od svojho vzniku sa spoločnosť zaoberá projektovaním, riešením a vyhodnocovaním geologických úloh ložiskového geologického prieskumu a geologického prieskumu životného prostredia s dôrazom na geologický prieskum energetických projektov a ich prípravu.

Málinec
Po páde Veľkej Moravy, následkom prirodzeného prírastku obyvateľstva, dochádza k sťahovaniu obyvateľstva a to predovšetkým úvalmi riek. Takto prostredníctvom hradov a kláštorov sa postupovalo aj povodím Ipľa, kde sa v 12. storočí pri hraničných zásekoch usadili strážcovia hraníc starého Uhorska.

Prvý písomný doklad, ktorý sa bezprostredne dotýka nášho územia je listina z roku 1212, odvtedy bol Novohrad bezpečne osídlený až k samotným prameňom Ipľa, lebo vtedy sa tu dostala križiakom sv. hrobu akási neobývaná zem zvaná "Ledník", po maďarsky Hidegkút a slovensky Chladná studňa ako aj úval lesa pri prameňoch Ipľa. Zrejme nie je náhodou, že ešte i dnes v týchto priestoroch nájdeme osadu, ktorá sa volá Chladná Studňa.

Prvý známy rod, ktorý kontroloval územie najhornejšieho toku Ipľa boli Kačičkovci, hradní páni Fiľakova a hradu Hokóló. Neskoršie spomínané územie patrilo k Ozdínskemu panstvu. Z Ozdínskeho hradu niekoľko storočí pravú stranu horného Poiplia kontroloval rod Oturičovcov. V 15. storočí bol hrad a celé jeho panstvo v rukách bratríkov. V bojoch, ktoré ich pobyt na Slovensku sprevádzal, Ozdínske panstvo zaniklo a hrad bol zbúraný. Preto ďalšie osudy Málinca sú už spojené s hradnými pánmi Fiľakova, Šalgova a Divína. Prvý známy rod, ktorý sa v tejto súvislosti spomína, sú Raškjovci, do ktorého sa roku 1551 priženil František Bebek. V tom čase však celé horné Poiplie kontrolovali Turci, ktorí roku 1577 dobyli hrad Divín, pričom do jeho nahie zaradili aj Málinec. Drancovanie Málinca a jeho okolia trvalo až do roku 1685, keď boli Turci z tejto oblasti vytlačení.

V ďalšom období môžeme vlastnícke pomery Málinca cez Žičovcov, Sentiványovcov a Kuchynkovcov sledovať až do zrušenia poddanstva. Časť pozemkov si Divínske panstvo podržalo až do roku 1921.

Prvé málinské osady vznikali preľudnením obyvateľstva, ktoré si ďalšie priestory na svoju existenciu hľadali klčovaním lesov a zakladaním panských majerov. Takto napríklad vznikali osady Hrozinovo, Podtáňovo, Malejkovo, Šťavica, Uhlisko, Revúca i Starý Vršok. Rozhodujúci podiel na zakladaní súčasných sídiel okolia Málinca mali Slovania (predkovia Slovákov), čo potvrdzujú najmä dodnes zachované názvy riek, potokov, ako aj chotárne názvy. Podľa miestnej kroniky boli prví obyvatelia najpravdepodobnejšie husiti, ktorí bojovali na okolí Lučenca pod vodcovstvom Jiskrovým. Iná verzia hovorí, že ako prví došli drevorubači zo Srbska a Chorvátska.

Isté však je, že na osídľovaní Málinca mali svoj podiel aj nemeckí kolonisti - baníci zo Saska po tatárskom vpáde v roku 1241. Dokladom toho v Málinci je vrch Sasko a osada Zlatno. Sú situované na zlato-striebornej žile tiahnucej sa od starých baní v Striebornej (chotárna časť susednej obce Cinobaňa) až po vrch Sivec - ďalšie ložisko zlata v Lehote nad Rimavicou.

Začiatkom 18. storočia sa do Málinca začali ojedinele prisťahovávať aj maďarské rodiny. V 19. storočí prichádzajú sklári slovenskej národnosti. V menšom počte prichádzali aj obyvatelia iných národností zo sklárskych oblastí v Sliezsku a Čechách. Väčšinou boli nemeckej národnosti. Svedčia o tom aj rodové mená ako Švarc, Klefner, Preisler, Hofman... Za priemyslom postupne prichádzali Židia. V druhej polovici 18. storočia sú už v Málinci usadení aj Cigáni. Bývali v osadách Mysliny, Stupník a v priestore Jamy, kde je i dnes cigánska štvrť. V 18. a 19. storočí prichádzajú ďalšie a vôbec najsilnejšie prisťahovalecké vlny chudobného ľudu z Oravy, Kysúc, ale aj z oblasti Podpoľania. Klčujú lesy, zakladajú nové ľudnaté osady a lazy. Z toho vyplýva, že počet obyvateľov bol dosť pohyblivý a od prvopočiatku sa menil. Záviselo to od možnosti obživy v tejto oblasti, kde v 19. a 20. storočí bol hodne rozšírený drevársky, banícky a najmä sklársky priemysel.

Banské značky

Banské značky vytesané v stenách banských diel, ktorých účelom bolo najmä zaznamenanie štvrťročných a ročných postupov banských chodieb pri razení, významné dátumy spojenia banských diel a vyznačenie hraníc banských mier v podzemí sa v historických štôlňach vyskytujú častejšie ako by sa zdalo, na Slovensku však ich štúdiu, triedeniu a interpretácii nebola venovaná väčšia pozornosť. Banské značky do bokov banských diel tesali tiež banskí merači oveľa skôr, ako boli kreslené prvé banské mapy, a štajgri kresali odobierkové značky pomerne pravidelne.

Meračské a odobierkové - evidenčné značky v banských dielach kresaných ručne pomocou kladivka a želiezka sa v hlbšej histórii vyskytovali pomerne často, veľká časť z týchto značiek najmä v kresaniciach ktoré sledovali rudné žily však bola s nástupom používania pušného prachu na trhanie hornín zničená . Po zavedení tejto prevratnej novinky sa totiž banskí podnikatelia húfne púšťali do znovu otvárania starých baní , úzke kresanice sa pristreľovali na „moderné“ širšie profily chodieb a ak chodba sledovala rudu, táto bola čo najskôr vydobytá - väčšinou aj s pribraním kresanice. Banské značky z obdobia stredoveku až renesancie spred 17 storočia na Slovensku sa z tohto dôvodu stali vzácnejšími a vyskytujú sa len v banských dielach, ktoré neboli „postihnuté“ úpravami trhacích prác. Po zavedení pušného prachu sa meračské a odobierkové značky prakticky zredukovali len na vývrty, do ktorých sa nabili drevené kolíky –tzv. štufy.

V prípade, že majitelia baní uznali za vhodné trvalo zaznačiť nápismi dôležité skutočnosti ako napríklad návštevy panovníkov a podobne, začali do stien banských diel vkladať kamenné tabule s vopred vytesanými nápismi a dátumami tak, ako poznáme pamätné tabule z návštev panovníkov v Štiavnicko-Hodrušskom revíri dnes sekundárne umiestnené v podzemí Banského múzea v prírode v štôlni Bartolomej, alebo v štôlni Glanzenberg v Banskej Štiavnici.

Z historickej literatúry je známy popis nápisu s vročením 1400 z Bieber štôlne v Štiavnických baniach, prípadne nápis z roku 1520 z prekopu Drei Männer Prostrednej štôlne závodu Všetkých svätých z Hodruše , oba nápisy sú však dnes už neprístupné.

O to príjemnejšie prekvapilo znovuobjavenie plošne pomerne veľkého vytesaného nápisu s vročením a s prekríženými baníckymi symbolmi na úrovni Prostrednej štôlne závodu Všetkých svätých (tiež nazývaného Horný Hodrušský banský závod), ktorý je jedným z najstarších svojho druhu v celom revíri. O kráse a výnimočnosti podzemia bane Všechsvätých sa opakovane zmieňujú takí banskí odborníci európskeho formátu ako Cseh, Szabó, ale aj Bergfest a iní ako o učebnici baníctva, preto že v nej nájdeme stopy všetkých banských technológii používaných počas trištvrte tisícročia. Táto baňa sa písomne uvádza už v roku 13.. ako fungujúca a prosperujúca baňa. Dobývanie v nej sa ukončilo v 50 rokoch 20 storočia, má teda takmer 800 ročnú históriu.

V roku 2007 bol montanistickými nadšencami speleoalpinistickým spôsobom vylezený 30 metrový kresaný komín z 16 storočia od úpadnice Erzsinken. V novšej dobe bol považovaný za slepé banské dielo, preto že zdanlivo nemal žiadne rozrážky, zospodu sa dalo dosvietiť na čelbu komína. Banská mapa je v týchto miestach neprehľadná vzhľadom na veľký počet banských diel tejto prastarej bane, a tak bola nesprávne interpretovaná.

Prvé správy po prieskume hovorili o systéme kresaníc aj strieľaných chodieb na úrovni hlavy komínam a prinesené fotografie zobrazovali veľký kresaný nápis s letopočtom a banskými symbolmi. V roku 2008 bol preto pracovníkmi majiteľa bane v spolupráci s nadšencami montanizmu popri iných prácach tento starý komín vydrevený a vystrojený rebríkmi ako alternatívna trasa pre vyspelejších montánnych turistov ktorí navštevujú v súčasnosti budovaný banský skanzen v Hodruši.

Vytesaný obraz samotný obsahuje veľký kvartálny „vinkel“ tvaru roztiahnutého „L“ vľavo od nápisu a vytesaných baníckych symbolov + prekrížený mlátok (kladivo s plochami na oboch stranách) a želiezko (sekáč s jednou stranou plochou a druhou s britom, osadený na rúčke) veľkosti cca 40 x 40 cm . Rúčky oboch symbolov sú prekrížené v spodnej tretine a zvierajú ostrý uhol. Dnes zobrazované „kladivká“ majú rúčky väčšinou skrížené v polovičke svojej dĺžky a to pod 90 stupňovým uhlom. Násadka - rúčka „želiezka“ je vyobrazená ako ohnutá, čo zodpovedá skutočnej ergonómii a reálnemu tvaru stáročiami používania optimalizovanému. Celkovo sa teda jedná o vyobrazenie oboch baníckych nástrojov v reálnej až mierne nadreálnej veľkosti v usporiadaní, ako ich poznáme z erbových a pečatných zobrazení stredoveku.

Nad železnými časťami vyobrazených nástrojov je vytesaný nápis s veľkosťou písma cca 6 – 8 cm, prečítaný a interpretovaný s najväčšou pravdepodobnosťou ako C V 1510 R , pričom jednotka a nula (10) v nápise je spojená priečkou a tisícová jednotka je s vytesanou bodkou na spôsob i.

Na základe analógii z pojednaní o približne rovnako starých banských nápisoch zo saskej baníckej oblasti Nemecka, odkiaľ k nám boli masívne importované technológie a znalosti razenia banských diel prisťahovalcami pozývanými panovníkmi, pokladá autor za vysoko pravdepodobné že nápis je možné interpretovať ako upresnenie dátumu vročenia nasledovne:

C je značka Cuartal (Quartal - Kvartál)
V označuje poradie týždňa v danom kvartáli – teda 5. týždeň kvartálu
1510 je rok
R je označenie kvartálu Reminiscere

Nápis by teda mal znamenať 5. týždeň kvartálu Reminiscere roku 1510 (poznámka: cirkevné kvartály dodnes používané už len Evanjelickou cirkvou a.v. sa nezhodujú s dnešným členením roku na kvartály podľa mesiacov. Odpočítavali sa od najväčšieho cirkevného sviatku, ktorým je Veľká Noc.) Keďže tento sviatok je pohyblivý datovanie orientačne vychádza v dnešnom ponímaní na 11 až 18 január 1510 Juliánskeho kalendára čo zodpovedá prvým pracovným dňom po sviatkoch Narodenia Pána (dnešné Vianoce, Nový rok - Silvester, Traja Králi).

Autor;Karsten Ivan

Hronský Beňadik - Slovenská brána

Obec sa vyvinula na mieste staršej lokality osídlenej už v neolite, v dobe halštattskej a veľkomoravskej, pri benediktínskom kláštore v poslednej tretine 11. storočia. Hronský Beňadik sa spomína v roku 1075 ako monastérium (ecclesia Sancti Benedicti). Bola poddanskou obcou najskôr opátstva (ktoré v roku 1075 založil vojvodca, neskorší kráľ Gejza I.), neskôr ostrihomskej kapituly. Komplex kláštora a kostola je v súčasnosti národnou kultúrnou pamiatkou. Areál bývalého benediktínskeho opátstva vybudovali na čnejúcej skale v miestach, kde sa spájali dve prastaré cesty: jedna zo západu, z Nitry a druhá z južného Slovenska; ďalej pokračovali údolím Hrona do Zvolena a do banských lokalít na strednom Slovensku.
Základy prvého objektu románskej baziliky svätého Benedikta z roku 1075 sú pod súčasným trojloďovým kostolom z obdobia 1346-1410. Pri jeho výstavbe bola použitá časť materiálu z pôvodnej baziliky. V 16. storočí kostol s kláštorom opevnili na spôsob renesančného hradu. V roku 1599 mestečko spustošili a vypálili Turci. Ako pevnosť zotrval až do konca trvania tureckých nájazdov.

Súčasťou obce je aj dedinka Psiare, ktorá sa nachádza južne od Hronského Beňadika popri, ktorej tečie rieka Hron. Psiare sú súčasťou takzvanej „Slovenskej brány“ ktorá bola vstupom k bohatým banským mestám ako Banská Bystrica, Kremnica, Banská Štiavnica. Dominantou Psiar je Krivín ktorý je súčasťou pohoria Štiavnických vrchov.Krivín je podľa historických dohadov stredoveké hradisko. V tomto období sa v našom okolí dosť vyskytovali, lebo tu bola „Slovenská brána“ a mali za účel brániť vstup do banských miest. Ďalšie hradiská sa nachádzali pri Kozárovciach, Tlmačoch, Tekovskej Breznici a hlavná obranná pevnosť bola v Hronskom Beňadiku (dnešný kláštor).

História ťažby zlata na Hornej Nitre

Fundstollen - Chvojnica ]
Osídlenie Chvojnice úzko súvisí s ťažbou zlata. Prví osadníci boli baníci, ktorí boli povolaní na ťažbu rudy. Meno osady naznačuje, že to boli nemeckí kolonisti. Prišli sem z Nitrianskeho Pravna roku 1337. Kopy kameňov pri potoku Chvojnica od Fichten až po Oberort /Horné miesto/,veľa prázdnych šácht a a štôlní dokazujú bohatú minulosť súvisiacu so zlatom a inými vzácnymi kovmi. Vo Chvojnici a okolí bolo vraj 120 šácht a štôlní. Zlato sa ťažilo, ale aj ryžovalo. Seifen – v rôznych obmenách, označovalo miesta v ktorých sa zlato premývaním ryžovalo zo zlatonosných nánosov riečok a potokov. Hovoria o tom miestne názvy: Hundsseifen, Thamseifen, Steinseifen … Piesok, riedený vodou sa viedol rizňami cez drevené misky a riedku sieť s malými okami, šatky, textílie,ale aj srsť, pričom sa na drsnom podklade usadzovali ťažšie čiastočky zlata a piesok sa odplavil.

Oblé kamene z ryžovísk zlata tzv. „hluché“ kamene boli použité aj na dláždenie námestia v Nitrianskom Pravne. Námestie v Nitrianskom Pravne aj jeho ulice boli hneď od začiatku veľkoryso urbanisticky naplánované a založené pre potreby veľkého mesta, na aké poukazovali prvé objavy zlata v okolí. Remeselnícke mestečko s meštianskou architektúrou je dnes jednou z najväčších pamiatkových zón na Slovensku. Staviteľské umenie a fortieľ vás osloví v každom forhause za bránou radových domov, oceníte staviteľské umenie tých čias, metrové kamenné múry, jednoduchosť, dôkladnosť a účelnosť usadlostí, ktoré bez ujmy prežili stáročia.

V meste, ktoré svoj zlatý vek prežívalo v rokoch 1458 až 1490 pod názvom Zlaté Pravno /Aranyi Prona/, sa zlato tavilo. Dodnes sa zachoval dom, kde sa spracovávalo do zlatých tehličiek. Bolo súčasťou kremnických dukátov, ktoré boli obdobou a predchodcom dnešnej meny euro, pretože ako hodnotné platidlo boli uznávané a používané na území väčšiny vtedajšej Europy.

Na začiatku 18. storočia boli štôlne vyčerpané. Obsah zlata v piesku a nánosoch bahna, ktorý prinášal zlatonosný potok, bol taký nízky, že sa jeho ťažba neoplatila. Ľudia si našli nový zdroj obživy, ktorý mal pôvod v remeselných zručnostiach, súvisiacich s ťažbou zlata. Remeselníci z Nitrianskeho Pravna a okolia boli povestní pracovitosťou, technickým umom a precíznosťou. Remeslo má zlaté dno, tu vždy platilo. Za prácou chodili nielen po Európe, ale i v zámorí , Izraeli, Egypte, Iráne a inde.

Obyčajní ľudia, ktorí si nevedeli prirodzenou cestou vysvetliť vznik a pôvod zlatých nálezísk, našli priestor v krajine fantázie pre vznik mnohých povestí, rozprávok a bájok. Vyčerpanie nálezísk, nové objavy a lacné náleziská drahých kovov v zámorí, turecké vpády a stavovské povstania v kráľovstve spôsobili postupný úpadok a zánik ťažby zlata . Po prvej svetovej vojne bolo podniknutých niekoľko pokusov o obnovenie a znovuobjavenie nálezísk. Ich propagátorom a financmajstrom bol miestny lekár Dr. Filkorn z Nitrianskeho Pravna. Nálezy boli zdokumentované, ale ich výnos bol skromný a po smrti dr. Filkorna v roku 1941 sa už v nich nepokračovalo. Jedna z miestnych povestí hovorí o tom, že pred tureckým drancovaním boli vchody do štôlní zavalené a vysadené pred nimi duby. S dubmi a pôvodnými osadníkmi odišiel aj kus slávnej histórie do zabudnutia, odkiaľ sa nám vďaka neúnavným bádateľom vynárajú jej fragmenty, aby živili našu odvekú ľudskú túžbu po poznaní, kto sme, odkiaľ prichádzame a kam ideme.

Autor: J.Filová

Sklené Teplice .
Obec a kúpele v Sklenoteplickej doline pri potoku Teplá, 15 km na S od Banskej Štiavnice, 7 km na V od žel. stanice Hliník nad Hronom. Pomenované podľa sklenej huty, ktorá existovala už v 14. stor. a zanikla v 2. pol. 16. stor. a podľa teplých prameňov, ktoré vyvierajú v hornej časti obce. Obec vznikla zač. 14. stor. R. 1373 sa spomínajú Teplicze, inak Haisspad horúce kúpele ako majetok Šášovského hradu.

Od konca 17. stor. bola v obci huta na striebro; patrila štiavnickej Banskej komore. V rokoch 1785-1786 postavili tu amalgamačnú pec, prvú tohto druhu v býv. monarchii, na základe metódy Ignáca Borna. Výsledky svojich pokusov predviedol na prvom medzinárodnom kongrese banských a hutných odborníkov, ktorý sa zišiel z jeho popudu r. 1786 v Sklených Tepliciach.

Marianka (Malé Karpaty) - miesto s baníckou tradíciou.

Možnosti použitia bridlice
Mariatálskou bridlicou sa pokrývali strechy, dláždili nádvoria a dielne manufaktúr, vyrábali sa školské a obchodnícke tabuľky a tabule. Slúžila ako stavebný materiál, vyrábali sa z nej ozdobné parapety a stojany, dosky biliardových a krajčírskych stolov. Vyleštená do hladka pripomínala na vzhľad mramor a preto ju nazývali aj „čierny mramor“.

Bridlica a geológia
Mariatálske bridlice z geologického hľadiska sa zaraďujú do Marianskeho súvrstvia Borinskej jednotky, ktoré dosahuje hrúbku 400 - 500 metrov. Ide o slienité bridlice tmavošedej až čiernej farby s uhoľnatým pigmentom, ktorý okrem tmavého sfarbenia spôsobuje ich matný až hodvábny lesk. Sú dokonale štiepateľné a rozpadajú sa na tenké doštičky.

Na plochách bridličnatosti sa často nachádza pyrit. Počas ťažby v nich bolo nájdených množstvo jurských skamenelých hlavonožcov – amonitov a belemnitov, starých 190 miliónov rokov. Známe sú aj zrudnené marianske mangánové bridlice, v povrchovej zóne žltohnedej až čokoládovo-hnedej farby. Nachádzajú sa v nich šošovkové telesá a lavice tmavosivej, čiernej až hnedo-čiernej sedimentárnej rudy, hrubé 5 - 8 metrov. Ich ťažba prebiehala v Borinke, Stupave, Lozorne a Jablonovom (od roku 1874) a bola ukončená v roku 1945.

Vznik prosperujúceho podniku
Počiatky histórie ťažby bridlice v Marianke siahajú už do 17. storočia. Miestni obyvatelia v rôznych častiach katastra obce „lámali“ bridlicu pre vlastnú potrebu, na dlažby, obklady, oplotenia, oporné múriky alebo pre stavbu pivníc. Miestom, kde sa neskôr priemyselným spôsobom ťažila a priamo na mieste spracovávala bridlica, bola tzv. „šifrová jama“. Táto sa “vytvárala”z pôvodného povrchového lámania bridlice a priebežne počas ťažby sa prehlbovala. V roku 1865 dosiahla hĺbku až 58 m, širku asi 48 m a dĺžku 95 m! Začiatkom šesťdesiatych rokov 19. storočia tu vybudovali majitelia podnik pre priemyselnú ťažbu a spracovanie bridlice . Na okraji ťažobnej jamy bolo rozmiestnených niekoľko objektov dielní pre jej spracovanie vybavených na tú dobu moderným technickým zariadením . Kancelárie vedenia podniku sa nachádzali v samostatnej budove približne 200 metrov ďalej. V sezóne podnik zamestnával 200 až 300 ľudí.

Zakladateľom podniku bol v roku 1859 francúzsky finančník a podnikateľ Eugéne Bontoux (*1820, Miscon−†1904,Cannes) Bol to prvý podnik svojho druhu v rakúskej monarchii, ktorý dobrou kvalitou tovaru úspešne konkuroval stredonemeckým podnikom. Možno ani neviete, že v roku 1867 na IV. svetovej výstave v Paríži získali jeho výrobky z mariatálskej bridlice striebornú medailu!

Ťažba bridlice
Pri dobývaní horniny sa používal strelný prach vložený do vrtov hĺbených za pomoci ručných vrtných kladív, oceľové páčidlá (pajsre), kladivá a sekáče (želiezka). Prakticky od založenia podniku sa bridlica ťažila (lámala) banským spôsobom výlučne pod povrchom v horizontálnych štôlňach razených do severnej steny ťažobnej jamy. Ich dĺžka aj niekoľko sto metrov a tieto boli postupne razené zo dna ťažobnej jamy pri jej prehlbovaní. Hlavná odvodňovacia štôlňa v roku 1898 dosiahla dĺžku až 750 metrov. Z „rúbaniny“, ktorá sa získavala pri budovaní štôlne a v ložisku, sa na štiepanie používalo len asi 10 - 20 % bridlíc, zvyšok bol odpad, ktorý sa odkladal v bani. Kvalitné kusy boli ručne vytláčané zo štôlne na vozíkoch úzkokoľajnej železnice. Podľa dostupných informácii sa denne vylámalo niekoľko desiatok kubických metrov horniny.

Spracovanie bridlice
Nalámaná bridlica bola dopravovaná vo vozíkoch na povrch z ťažobnej jamy pomocou silných lán žeriavovej kladky dvoch parných strojov. Následne ju odviezli do štiepárne, kde sa bridlicové platne štiepali pomocou veľkých štiepačiek a kamenných kladív. Vo výrobni pracovalo celkom 5 parných strojov o sile 120 koní. Tu bridlicu triedili a ručne štiepali. Tieto práce vykonávali muži. Potom na pracovných stoloch podľa šablón nakreslili obrysy výrobku a na vedľajšom pracovisku muži na jednoduchých sekacích strojoch, poháňaných transmisiou, vysekali hrubý tvar výrobku. Pomocou horizontálne uložených brúsnych kotúčov ženy zarovnávali okraje, brúsili a leštili povrch tabuliek. Pri každom zo šiestich strojov pracovali štyri ženy, ktoré sa chránili pred prachom šatkami a súkennými šálmi. Prach nasávali ventilátory do kanálov pod podlahou dielne.

Bridlicové školské písacie tabuľky
Pôvodným výrobkom podniku bola strešná krytina, ale najkvalitnejšiu surovinu približne od roku 1863 začal podnik spracovávať na náročnejší a drahší výrobok, ktorý sa na dlhé roky stal jeho hlavným produktom - bridlicové školské písacie tabuľky (obr. 6). Bridlicové tabuľky pre školákov sa osádzali do drevených rámov z mäkkého dreva, ale aj ozdobných rámov z tvrdého dreva, zinku alebo mosadze. Ich neoddeliteľnou súčasťou bola zahrotená tyčinka z tvrdšej bridlice tzv. „grifeľ“ zvyčajne priviazaná špagátikom k tabuľke, pomocou ktorej sa na tabuľku písalo. Jeho biela stopa sa dala na čiernom podklade dobre čítať, ale aj ľahko zotrieť mokrou hubkou alebo handričkou. Spotreba tabuliek rýchlo rástla. V dielňach podniku sa ich vyrábalo v roku 1864 denne okolo 8 000 kusov! Tabuľky sa vyvážali až do Južnej Ameriky, Anglicka a Orientu.

Ďalšie výrobky z bridlice
Výrobky z bridlice (ozdobné tabuľky, obkladacie tabule na nábytok, schody, dlažba) boli vyvážané do celej Európy, ale aj na Blízky východ a do Severnej Ameriky. Veľké množstvo bridlíc sa exportovalo po Dunaji, až do Srbska. Z najkvalitnejšej suroviny sa vyrábali starostlivým hladením veľké podkladové dosky na biliardové stoly, platne na krajčírske stoly, ktoré sa tiež vyvážali aj do vzdialenej cudziny, najmä do Anglicka a Francúzska. Dobrá surovina a vyspelé spracovanie zaručovali podniku prosperitu na niekoľko desaťročí.

Ukončenie prevádzky podniku

Koncom 19. storočia začala produkcia i počet robotníkov klesať. Roku 1894 tu robilo ešte 60, o šesť rokov neskôr iba 49 zamestnancov. Obmedzovanie výroby i začínajúci úpadok továrne mali viacero príčin. Začala sa rozvíjať hromadná mechanizovaná výroba veľmi kvalitnej škridle, ktorá sa ľahšie kládla, ale predovšetkým bola oveľa lacnejšia. Začiatkom 20. storočia sa objavujú aj ďalší konkurenti bridlice: ohňovzdorná, ľahká azbestocementová krytina a plech. Hlavný produkt podniku - bridlicové školské písacie tabuľky - boli postupne “vytláčané” priemyselne vyrábanými papierovými zošitmi a tak začiatkom prvej svetovej vojny sa po viac ako polstoročnej prevádzke končí éra slávneho podniku, priemyselná ťažba a spracovanie bridlice v Marianke.

Nedá mi nezaradiť do tejto témy aj prierez života a úspechov jedného z najväčších staviteľov banského vodohospodárskeho systému vdaka ktorému ešte aj dnes môžeme obdivovať jednotlivé šachty .

Samuel Mikovíny – prvý slovenský inžinier
Bol významným zememeračom, kartografom a autorom prvých podrobných máp slovenských žúp. Narodil sa roku 1686 v Turičkách pri Lučenci v rodine evanjelického farára a učiteľa. Stredné školy vychodil v Lučenci a v Banskej Bystrici. Vynikal najmä vo fyzike, matematike a kreslení, čo predurčilo jeho životnú dráhu. Roku 1719 to bola kresliarska prax v Altdorfe pri Norimbergu, kde študoval na tamojšej univerzite matematiku. Od roku 1725 bol stoličným inžinierom v Bratislave. Tu budoval protipovodňové hrádze, ale po desiatich rokoch ho menovali za hlavného merača stredoslovenských banských miest, a tak odišiel do Banskej Štiavnice, kde bol i prvým riaditeľom banskej školy. Zaslúžil sa aj o vznik prvej banskej akadémie v Európe, ktorú založili po jeho smrti.
Mikovínyho zásluhy sú predovšetkým v zememeračstve a v kartografii. Medzi prvými v strednej Európe používal pri mapovaní triangulačnú metódu, ktorou zhotovil mapy uhorských a slovenských žúp. Úzko spolupracoval s Matejom Bellom na jeho životnom diele Notitia Hungariae, do ktorého vyhotovil podrobné mapy, rytiny i plány miest a hradov. Bol vynikajúcim vodohospodárskym inžinierom, čo sa prejavilo najmä pri rekonštrukcii starších hrádzí a v projektovaní nových v okolí Banskej Štiavnice. Navrhol pre štiavnické bane výstavbu vodného systému, ktorý pozostával zo 16 jazier a 60 km hrádzí. Odvodnil močariská na okolí Taty v Uhorsku, staval kráľovský palác v Budíne, zhotovil plány na reguláciu Váhu v okolí Trenčína a podieľal sa na ďalších priekopníckych úpravách.
Právom sa mu dostalo aj viacerých ocenení: bol členom Pruskej kráľovskej akadémie v Berlíne, dvorným kartografom v Jene a dvorným radcom a architektom na dvore kráľa Karola III. Odborná literatúra označuje Mikovínyho za prvého slovenského inžiniera a za otca slovenskej kartografie. Zomrel 23. marca 1750 pri práci na regulácii Váhu v okolí Trenčína.
Tajchy

Najvýznamnejším predchodcom Samuela Mikovíniho bol Matej Kornel Hell - hlavný banský strojmajster, koncom 17. a v prvých desaťročiach 18. storočia. V priebehu druhého decénia 18. storočia postavil, resp. prebudoval viaceré vodné nádrže a súčasne na ich vodnej energetickej základni skonštruoval progresívne vodočerpacie mechanizmy s kývavým pákovým prevodom - stangenkunsty, ktoré vyčerpali zatopené bane. Banskoštiavnické bane boli zachránené pred zánikom, nie však na dlho. Množstvo vody akumulovanej v doterajších vodných nádržiach nepostačovalo na stúpajúce potreby banskej a úpravníckej prevádzky. Keď bol suchý rok, situácia sa natoľko zhoršovala, že vodné nádrže sa rýchlo vyprázdnili. Úpravnícke zariadenia na spracovanie rúd - stupy museli stáť a v baniach, ktoré dosahovali z roka na rok čoraz väčšie hĺbky, museli neefektívne pracovať pri čerpaní vody a vertikálnej dopravy stovky ľudí a koni. Najreálnejším východiskom z danej situácie mohlo byť len vybudovanie komplexného banského vodohospodárskeho systému, ktorej úlohy sa ujal s maximálnou zodpovednosťou Samuel Mikovíni. Tento vynikajúci matematik, geodet, kartograf a staviteľ prišiel do Banskej Štiavnice z poverenia cisára Karola VI. zo dňa 28. septembra 1735 za cisársko-kráľovského geometra (v našom ponímaní inžiniera) stredoslovenských banských miest a súčasne bol poverený organizovaním banskej odbornej školy v B. Štiavnici, ktorej sa stal aj prvým riaditeľom. Počas svojho pôsobenia v tomto meste (ba dokonca už aj pred týmto príchodom) projektoval a budoval ďalšie vodné nádrže omnoho väčšie, ale hlavne konštrukčne veľmi pevné a ekonomické. Projektoval tiež desiatky kilometrov dlhých zberných a náhonných jarkov a vodných štôlní. V konečnom dôsledku vytvorí v podstate ten systém vodných nádrží - tajchov, ktorý nielenže definitívne vyriešil otázku energetickej základne baníctva v banskoštiavnickom rudnom revíri na celý zbytok 18. storočia, ale prevažne aj na celé 19. a začiatok 20. storočia.
Mikovíni mimo stavby nových vodných nádrží opravil prakticky aj všetky dovtedajšie významné vodné nádrže, ktoré v tom čase slúžili banskej prevádzke, postavil, alebo aspoň opravoval či zväčšoval hrádze vodných nádrží Rozgrund, Velká Vindšachtská, Veľká a Malá Richňavská, Evička, Bakomi, Veľká a Malá Kolpašská, Horná a Dolná Hodrušská, Krechsengrund, Kornberg, dve Komorovské, Belianska a dve Michalštôlnianske. Od pol. 18. storočia boli vybudované len Počúvadlo, Klinger a Halčianska vodná nádrž (Počúvadlo postavil žiak S. Mikovíniho Jozef Karol Hell). Na princípe využitia vody ako energetického zdroja vznikli v Banskej Štiavnici v polovici 18. storočia v tom čase najefektívnejšie banské vodočerpacie mechanizmy na svete, z ktorých hlavne vodnostlpcový čerpací stroj sa postupne šíril aj do ostatných banských centier v Európe - Čiech, Nemecka, Francúzska, Nórska, ale aj Anglicka. Technika ťažby rúd, vodočerpacia, úpravnícka i hutnícka technika v 18. a prvej polovici 19. storočí v mnohých prípadoch bola najvyspelejšia v Európe. Vzhľadom na túto skutočnosť a koncentráciu najprogresívnejších banských, úpravníckych a hutníckych zariadení v habsburskej monarchii bolo aj rozhodnutie panovníčky Márie Terézie v roku 1762 o založení prvej baníckej akadémie a súčasne prvej vysokej školy technického charakteru na svete jednoznačné. Miestom pôsobenia tejto svetoznámej alma mater na vyše 150 rokov sa stala Banská Štiavnica.
Samostatnú pozornosť si zasluhujú na tú dobu vysoko progresívne technické parametre vodných nádrží v okolí Banskej Štiavnice. Absolutórium si v tomto smere zaslúži zvlášť vodná nádrž Rozgrund, ktorú S. Mikovíni vyprojektoval a postavil v rokoch 1743 - 1744. Táto vodná nádrž je aj z hľadiska dnešných hydrotechnických požiadaviek mimoriadne progresívnou stavbou. Sklon na návodnej strane je 1:1,5 a sklon na vzdušnej strane 1:1,25 - 1:1,75. Až do vybudovania francúzskej priehrady Meurad v roku 1855 bol Rozgrund bezkonkurenčne považovaný za najprogresívnejšie a najodvážnejšie postavenú hrádzu vodnej nádrže na svete.
Banský vodohospodársky systém vytvorený Samuelom Mikovínim pred viac ako dva a pol storočím je v svojej podstate zachovaný dodnes. Vodné nádrže - tajchy už neslúžia svojmu pôvodnému účelu. Tieto prekrásne blankytné oči Štiavnických vrchov slúžia ako zdroje pitnej a úžitkovej vody, ale hlavne sú to miesta oddychu a rekreácie tisícok ľudí od nás i zo zahraničia. Sú však a iste budú aj v budúcnosti miestami trvalej úcty a obdivu voči ich geniálnemu tvorcovi Mikovínimu.

Slovenská Banská Cesta
zdroj: http://www.slovenskabanskacesta.sk

Získavanie a spracovanie kovov na území Slovenska siaha ešte do čias osídlenia inými národmi cca spred 4000 rokmi, intenzívnou banskou činnosťou a zakladaním prvých baníckych osád sa začali zaoberať naši slovanskí predkovia po prisťahovaní na tieto územia v 2.polovici 1.tisícročia. Vtedy sa rozvinulo baníctvo do takých rozmerov, že ďalších 1000 rokov až do konca 20.-teho storočia znamenalo progres rozvoja techniky a vedy a týmto významom ďaleko prekročilo hranice našej krajiny. Koniec 20.storočia znamená útlm banskej činnosti vo väčšine významných európskych ťažobných revíroch, preto je namieste zachovať a priblížiť do pozornosti aspoň vybratú najvýznamnejšiu časť hmotného baníckeho dedičstva aj na území Slovenska pre odbornú aj poznávateľskú verejnosť,ktorá je v starostlivosti ale aj mimo pôsobnosti odborných banských múzeí.

SBC je zdroj informácií pre všetkých

- pre všetkých,ktorí sa zaujímajú o baníctvo ,banícke a hutnícke dejiny a bansko-technické pamiatky
- pre ľudí,ktorí chcú spoznávať a ďalej v tomto diele tvoriť
- pre záujemcov, ktorí chcú pobyt na Slovensku tráviť v zaujímavých lokalitách

Cieľ projektu

- zvýšiť úroveň povedomia k ochrane technicko-kultúrno-historického dedičstva
- sprístupnenie a záchrana objektov,ktoré sú svedkami histórie alebo objektami zvláštneho významu z hľadiska jedinečnosti alebo technických unikátov
- zvýšenie záujmu o poznávací turizmus hlavne v regionoch po útlme banskej a tým aj priemyselnej výroby

Pre účely prezentácie významných ťažobných regionov boli banské mestá,obce, lokality a závody rozčlenené hlavne historicko-geograficky a podľa sortimentu ťažených surovín do 7 centier:

1. Malokarpatské baníctvo
2. Uhoľné baníctvo-Hornonitriansky hnedouhoľný revír
3. Štiavnicko-hodrušský a Kremnický rudný rajón
4. Baníctvo okolia Banskej Bystrice, Horehronia a Liptova
5. Baníctvo Spiša
6. Baníctvo Gemera
7. Okolie Košíc,Prešov a Slanské vrchy

Spolupracujúce organizácie a združenia

Projekt Slovenská banská cesta podporuje Ministerstvo hospodárstva SR, realizátorom základnej časti sú Rudné bane, š.p. Banská Bystrica v spolupráci s pracovnou skupinou SBC

Spišské Vlachy
Spišské Vlachy vznikli začiatkom dvanásteho storočia, ale známky osídlenia siahajú až do obdobia 5000 rokov pred Kristom. V roku 1243 im uhorský kráľ Belo IV. udelil privilégia, ktoré boli zároveň prvou písomnou zmienkou o meste. V histórii Spiša patrili vždy k významným banským mestským centrám. V štrnástom storočí patrili do Spoločenstva spišských Sasov, od roku 1412 boli na 360 rokov v poľskom zálohu, od roku 1778 v Provincii šestnástich spišských miest a podobne. V roku 1923 im bol titul mesta odňatý a znovu priznaný až 1. mája 1992. Svoj stredoveký vzhľad stratilo po veľkých požiaroch v rokoch 1656, 1862 a 1924.
Spišské Vlachy ležia v juhovýchodnej časti Hornádskej kotliny vo výške 389m nad morom. Po tatárskom vpáde sa uhorský kráľ Belo IV. snažil osídliť spustošené územie, pozýval hostí, a tak sa k pôvodnému slovanskému obyvateľstvu usadili Valóni. Aby si ich Belo IV. získal, udelil im listinou z 31. mája 1243 významné práva a privilégia, ktoré sú zároveň prvou písomnou zmienkou o meste.
V roku 1404 daroval Žigmund tunajšej fare obec Kolinovce. O osem rokov neskôr sa ako jedno z 13-tich najvýznamnejších zo zväzku 24 spišských miest ocitajú na dlhých 360 rokov v poľskom zálohu. V roku 1923 im bol titul mesta odňatý a stali sa obcou, avšak uznesením Slovenskej národnej rady z 28. apríla 1992 boli Spišské Vlachy znovu vyhlásené za mesto. V erbe majú v hornej časti v červenom poli dvojramenný kríž, v dolnej časti v modrom poli hlavu sv. Jána Krstiteľa.
K rozvoju mesta a zvýšeniu jeho obchodného významu výrazne prispela jeho priaznivá poloha pri "veľkej" ceste, tzv. gemerskej, ktorá spájala Spiš s Dolnou zemou a Poľskom. Spišské Vlachy označované aj ako banícke mesto "Bergstat", mali podľa privilégií získaných od uhorských panovníkov právo konať štyri výročné jarmoky v roku, neskôr týždenné trhy.
Richtár "prepositus", čiže predstavený, bol nielen prvým predstaviteľom mesta, ale aj sudcom. V 14. storočí fungoval vo Vlachoch mestský hospital sv. Vavrinca. Najväčší rozmach zaznamenalo mesto v 16. až 18. storočí v období rozvoja remesiel.V r. 1888 patrili Spišské Vlachy k mestám so zriadenou sporiteľňou a v r. 1905 sa podieľali na vybudovaní prvej telefónnej linky na Spiši. Z vlastnej elektrárne si zabezpečili verejné osvetlenie. Po roku 1900 tu vznikol závod na spracovanie ľanu, tehelňa, bratia Zavillovci založili klampiarsku dielňu a začala pracovať drevená a kamenná píla. Stredoveký vzhľad stratilo mesto po ničivých požiaroch, kedy pri opravách boli štítové strechy nahradené sedlovými. Niekoľko meštianskych domov sa však zachovalo. Rozsiahle ničivé požiare v r. 1666 a 1862 podnietili 12. októbra 1863 mestské zastupiteľstvo k založeniu prvého dobrovoľného požiarneho zboru na Slovensku.
Najstaršia zmienka o knižnici, ktorá vznikla pri kostole v Spišských Vlachoch, pochádza z 15. storočia. Fond knižnice tvorili náboženské knihy - kódexy. Najstaršia zmienka o škole, kde sa vyučovalo latinsky, je z roku 1592. V roku 1787 vznikla v Spišských Vlachoch prvá zmiešaná obecná škola na Spiši. Popri ľudovej škole bola v roku 1926 otvorená učňovská škola. Rozhodnutím ministerstva školstva a národnej osvety bola zriadená Štátna meštianska škola.