Sběratel.com

Diskusní fórum o sběratelství

Sběratel.com » Minerály » Minerály-horniny: história a súčastnosť ťažby na Slovensku

Vykupminci.cz
Numisargo

Minerály-horniny: história a súčastnosť ťažby na Slovensku

Moderátoři: Koniáš, smith.

Nové téma Další příspěvek

Stránka: « < 1 2 3 4 5 > »

Autor Příspěvek
Registrovaný uživatel
Moštenica

Mosnyce (1340), Hütten Moschenitz (1563). Napriek skutočnosti, že prvá písomná zmienka o území „terra Mosnicze“ pochádza z roku 1340 a o ťažbe medenej rudy v jej okolí, územie bolo osídlené už v čase mladšej a neskorej doby bronzovej (1200 až 800 pnl.), čoho dokladom je Hradište - hradisko postavené na nedostupných svahoch a opevnené predpokladanou priekopou na východnej strane ľudom lužickej kultúry.

16. marca 1495 bola uzavretá spoločná zakladacia zmluva Banskobystrického mediarskeho podniku, ktorý sa stal na prelome stredoveku a novoveku najvýznamnejšou obchodnou spoločnosťou. Na tento podnet vznikla obec Moštenica na území podkonického chotára okolo novovybudovaných hút - scedzovacej (tzv. nemeckej) a rafinačnej (tzv. poľskej), ktoré boli od r. 1503 do zač. 18.stor. dôležitým článkom Banskobystrického mediarskeho podniku. Spoločnosť zmodernizovala banskú výrobu, skoncentrovala ťažbu i dopravu . Tu sa vyše 200 rokov spracúvala bohatá surová meď zo Španej doliny a Starých hôr.
V obci je dodnes vidieť telesá náhonov vodných kolies, ktorými sa spojili dva potoky na pohon scedzovacej huty. S výstavbou hút súvisel aj rozvoj obytných a podnikových domov. Keď v polovici 16. storočia zaznamenala mediarska spoločnosť najväčší rozmach výroby medi a striebra dala postaviť tiež administratívnu budovu, nad vchodom ktorej je dodnes zachovaný nápis:
1 5 6 1
FERDINAND. D. G. ELEKTVS. ROMANOR. IMP. S. A. GR. H. V. BG. REX. INF. HI. AR. AV.
V obci sa nachádza klasicistický kostol z r. 1846 s obrazom Ukrižovania od J. B. Klemensa, ktorý bol postavený na základe písomnej žiadosti cisársko-kráľovskej komory na podnet obyvateľov Moštenice a Hiadľa.
V roku 1921 bola v Moštenici zahájená výstavba prvého Robotníckeho domu na Slovensku a tiež bola založená telocvičná jednota.
_______________
Múdry sa teší objaveniu pravdy, hlupák falošnosti.
Registrovaný uživatel
Domnievam sa niektoré mestá by sa mohli učit ako sa obhospodaruje spoločný majetok. ;)

Historické prvenstvá

1808-Muránska únia-1.účastinná spoločnosť podnikajúca v železiarstve.

3. mája 1808 bola podpísaná zakladajúca listina novej spoločnosti, ktorá prijala názov Muránska únia. Výrobu organizoval Ondrej Šramko. Stala sa tak prvou účastinnou spoločnosťou podnikajúcou v železiarstve. Zakladajúca listina slúžila aj ako stanovy Únie. Podľa nej sa rozhodlo, že Únia bude mať tieto výrobné zariadenia: dve maše, čo znamenalo, že jednu ešte bolo treba vybudovať, dvanásť skujňovacích hámrov, jeden hámor s dvoma komínmi, osem vykúvacích hámrov, štyri slovenské pece. Ročná produkcia železa bola asi 850 ton a v roku 1850 asi 3850 ton.Rozmach Revúcej bol poznačený obchodovaním a predovšetkým viac ako päťstoročnou výrobou a spracovaním železa. Už pred rokom 1556 tu pracovalo 8 taviacich hút a 7 hámrov. V prvej polovici 19. storočia sa tu vyrobilo až 15 % celoslovenskej výroby železa.

Revúca mala v spoločnosti 75 účastín. Dividendy z týchto účastín predstavovali ročne až 30 000 zlatých.

Zdroj: Dušan Dubovský „Pamätnica mesta Revúca“, 2007
_______________
Múdry sa teší objaveniu pravdy, hlupák falošnosti.
« Poslední úpravu provedl(a) grofik v 4. 10. 2012, 21:48. »
Registrovaný uživatel
Špaňodolinský banský vodovod

Trasa vodovodu viedla z Pustej doliny pod Prašivou v Nízkych Tatrách cez donovalskú osadu Polianka do Španej Doliny, osady ležiacej 11 km severne od Banskej Bystrice. Prístup: Z Donovalov po zeleno označenom turistickom chodníku v súbehu s náučným chodníkom smerom na Šachtičku ako aj po červeno označenom turistickom chodníku z Donovalov smerom na Prašivú.

Vznik vodovodu súvisí s rozvojom ťažby medi v Španej Doline. Keď v roku 1496 začalo hĺbenie hlavnej ťažobnej šachty Ferdinand, bola potrebná voda na pohon jej ťažných a čerpacích strojov, ktoré poháňal konský gápeľ v kombinácii s vodným kolesom. Preto bola vybudovaná sieť jarkov v blízkom okolí, ktoré privádzali k šachte vodu z miestnych zdrojov. Stavbou nových banských zariadení a najmä otváraním nových šácht potreba vody stúpala, takže vodovod bolo nutné napojiť na vzdialenejšie zdroje vody. Podľa historických dokladov v roku 1639 siahal už po osadu Buly na Donovaloch (mal dĺžku 13,6 km) a v roku 1764 až pod severné úbočia Prašivej do Pustej doliny. V tejto vrcholnej fáze dosahoval vodovod dĺžku 35,4 km a s bočnými rozvodmi, prípojkami a rozvetveniami meral až 42 km. Voda vodovodom prúdila pomerne rýchlo, spod Prašivej sa do Španej Doliny dostala za približne dve a štvrť hodiny. Pozoruhodný bol i prepravný výkon vodovodu, ktorý predstavoval asi 70 - 100 litrov za sekundu na distribučné miesto v sedle Dolný Šturec, odkiaľ sa voda rozvádzala k jednotlivým banským prevádzkam.

Návštevné miesto Izbica je vďaka zachovanému pôvodnému kamennému múru ojedinelá lokalita na trati vodovodu - dnes na múre leží replika dreveného žľabu. Vodovod slúžil potrebám človeka štyri storočia. Skončil svoju činnosť v roku 1906, kedy definitívne zanikli špaňodolinské bane. Za sto rokov, ktoré odvtedy uplynuli, toto dielo šikovných rúk a umu, takmer úplne zmizlo. Splynulo s lesom. Do súčasnosti sa z neho zachovala iba viac či menej viditeľná trasa s niekoľkými pozostatkami technických úprav terénu. Vďaka iniciatíve Občianskeho združenia „Nový Kumšt“ boli na trase vodovodu doteraz vybudované dve návštevné miesta (Izbica a Polianka), ktoré sú vybavené informačnou tabuľou, replikou niekoľkých segmentov žľabov, prístreškom a drevenou plastikou žľiabkára.
Náčrt z roku 1764 zobrazujúci trasu Špaňodolinského banského vodovodu spod Prašivej až po Španiu Dolinu.


Obrázky:

Obrázek vložený uživatelem
_______________
Múdry sa teší objaveniu pravdy, hlupák falošnosti.
« Poslední úpravu provedl(a) grofik v 18. 11. 2012, 17:08. »
Registrovaný uživatel
Múzeum medi v Španej Doline
Banícke bratstvo Herrengrund-Špania Dolina má vo svojich stanovách úlohu zbierať, reštaurovať a verejnosti sprístupniť historické artefakty súvisiace s ťažbou medi v Starohorsko-špaňodolinckom regióne.V roku 2009 sme pre návštevníkov Španej Doliny otvorili malé „Naše múzeum medi“.

Pri návšteve múzea sa snažíme kvantitu vystavených zbierok nahradiť kvalitným odborným výkladom. V múzeu predstavujeme kompletnú zbierku minerálov z ložiska, prierez histórie ťažby a spracovania rudy, cesty exportu medi od staršej doby bronzovej do roku 1888. Návštevník sa oboznámi s cementáciou medi a výrobou zelenej farby. Počítačová animácia práce vodného ťažného stroja šachty Ludovíka a možnosť vyraziť si vlastnoručne repliku herrengrunderu z roku 1739 doplňujú expoíciu múzea. Program trvá 1 až 2 hod. podľa priania návštevníkov. Pre špecializovaných záujemcov je na požiadanie možné program rozšíriť o konkrétne okruhy napríklad: Emisie výplatných známok atd. Na návštevu môže naviazať prechádzka so sprievodcom po malom náučnom banskom chodníku 45 min., alebo po veľkom 2 hod. Program je možné kombinovať s mnohokilometrovými túrami nádhernou prírodou, občerstvením v Baníckej krčme či penzióne Klopačka kde je umiestnené aj Múzeum čipky.

Návšteva múzea je možná len na objednanie na telefónnych číslach:
0908 927 636
0905 651 057
0905 783 144

Zaujímavá zbierka výplatných známok. :roll:

Obrázky:

Obrázek vložený uživatelem
_______________
Múdry sa teší objaveniu pravdy, hlupák falošnosti.
« Poslední úpravu provedl(a) grofik v 14. 1. 2013, 11:50. »
Registrovaný uživatel
Navštívte "Štiavnickú knižnicu" v Miškovci.


Za pozornosť stoja najskôr aj zaujímavé udalosti, ktoré sa na našom území odohrali pri vzniku Československej republiky, keď sa knižnica slávnej Banskej akadémie dostala do Maďarska. Československá republika vznikla 28. októbra 1918, no československé vojská sa do Banskej Štiavnice dostali až 7. januára 1919, za tento čas sa zorganizovali a ozbrojili študenti Akadémie pochádzajúci z Maďarska, prevzali v B. Štiavnici moc a knižnicu, zariadenie školy aj s archívom Akadémie odsťahovali do Maďarska. Najskôr prebiehalo sťahovanie cez Hronskú Dúbravu, kde bolo vlakové spojenie, po jej obsadení československými vojskami prebiehalo sťahovanie na vozoch ťahaných koňmi do Hontianskych Nemiec a tu bol celý inventár nakladaný na vlak.
Zaujímavosťou je, že bolo prijatých niekoľko zákonov podľa ktorých sa pri delení majetku bývalého Uhorska mala dodržať zásada, že majetok, ktorý bol 28. októbra 1918 v tom ktorom štáte mal ostať jeho majetkom, žiaľ knižnica a celý inventár Akadémie bola vysťahovaný a nikto nepožiadal Maďarsko aby bol v zmysle týchto zákonov bol majetok navrátený na Slovensko
.
V maďarskom Miškovci je teda umiestnená knižnica, ktorá začala vznikať už v roku 1735 v rámci baníckej priemyselnej školy, založenej v súčasných Štiavnických Baniach. Dvorská komora vo svojom dekréte z júna 1735 uložila „..zabezpečiť knihy do knižnice pre povinné čítanie baníckych kníh“. Po založení Banskej akadémie v roku 1763 v Banskej Štiavnici bola činnosť v zaisťovaní kníh ešte intenzívnejšia. V prvej etape sa knihy sústreďovali najmä na jednotlivých katedrách, no už v roku 1771 bola daná knižnica pod vedenie profesora C. Tierenbergesa a stála sa centrálnou pre celú Akadémiu pričlenenou k rektorátu. Do knižnice sa napríklad nakupovali aj celé knižnice jednotlivých profesorov, ako príklad môže slúžiť zakúpená knižnica Peithera, pôsobiaceho na Univerzite v Prahe a na Banskej Akadémii v B. Štiavnici. Len táto obsahovala 1400 zväzkov a aj táto je teraz umiestnená v Miškovci.

Sú v nej diela zaoberajúce sa baníctvom, hutníctvom, razením mincí, právnickými vedami, dejinami, jazykovedou, medicínou, ale aj teológiou. V ďalších rokoch sa knižnica rozrastala, tak ako rástli nároky na vzdelávanie sa na Akadémii. Keď sa začal koncom 18. storočia výskum v prírodných vedách internaciolizovať začali v knižnici narastať aj počty časopisov vychádzajúcich v celej Európe. A tak sa v knižnici nachádzajú časopisy s redakciou svetových vedeckých kapacít, napríklad francúzskeho vedca Lavoisiera. Ku koncu 19. storočia pribúdalo do knižnice až 1200 zväzkov ročne najrôznejšieho odborného zamerania.

V knižnici môžeme obdivovať diela významných svetových vedcov, Euler /matematika/, Bernouli /hydraulika/, Galilei, Ampere, Faraday /fyzika/ a desiatky ďalších z najrôznejších odborov, nevynímajúc ani filozofiu, jazykovedu, teológiu. Skutočne nachádzajú sa tu veľmi vzácne diela. Knižnica má riadenú atmosféru /teplota, vlhkosť vzduchu, prašnosť/ Z pôvodnej knižnice Banskej Akadémie, ktorá mala 60000 zväzkov sa 40000 nachádza v Miškovci a zbytok 20000 týkajúci sa lesníctva je umiestnený v Šoproni.
_______________
Múdry sa teší objaveniu pravdy, hlupák falošnosti.
« Poslední úpravu provedl(a) grofik v 20. 1. 2013, 18:58. »
Registrovaný uživatel
Vývoj banského školstva v Banskej Štiavnici do roku 1922

Najvýznamnejším zdrojom štátnej pokladnice habsburskej monarchie v 16. - 18. storočí boli príjmy, ktoré pochádzali z ťažby drahých a farebných kovov na dnešnom území Slovenska. V 17. storočí vrcholila na tomto území turecká expanzia, začiatkom 18. storočia protihabsburské povstania. Tieto udalosti veľmi nepriaznivo vplývali aj na baníctvo a na ďalšie nadväzujúce odvetvia. Baníctvo malo v tomto období už dosť vlastných problémov, ktoré súviseli so stále väčším zatápaním čoraz hlbších banských diel, ako aj s nevyhnutnosťou sústreďovať sa na dobývanie a úpravu chudobnejších rúd. To všetko prispievalo k vytváraniu podmienok pre čoraz väčší rast záujmu banských úradov i Dvorskej komory vo Viedni o ďalšie povznesenie a rozvoj baníctva v celej habsburskej monarchii, ale osobitne na území dnešného Slovenska. Jedným z účinných prostriedkov, ktorý mal k dosiahnutiu tohto cieľa prispieť, bolo organizovanie prvých foriem výučby banského odborného dorastu. Ich kolískou sa stala vo väčšine prípadov Banská Štiavnica, pričom niektorým z nich patrí aj svetový primát. Pri výbere miesta pre Banskú Štiavnicu rozhodlo niekoľko daností: stáročné tradície baníctva, úpravníctva či hutníctva, ich vtedajšia vysoká úroveň, ale aj veľká perspektívnosť ťažby drahých kovov v banskoštiavnickom rudnom revíri.

Predakademické obdobie

Zmienku o prvej cieľavedomej a organizovanej forme výuky odborného banského dorastu v Európe vôbec nachádzame v Banskej Štiavnici už roku 1605. Znenie dekrétu z 10. decembra 1605 nás oprávňuje predpokladať, že výuka odborného banského dorastu - expektantov - existovala v Banskej Štiavnici už predtým. Nádejných banských úradníkov - expektantov, ako sa vtedy nazývali, prideľovali jednotlivým banským úradom, kde sa niekoľko rokov zacvičovali v jednotlivých odboroch banskej činnosti a prevádzky. Kto sa z expektantov v práci osvedčil a dobre spoznal príslušný odbor, toho prijali za banského úradníka. Dekrétom Dvorskej komory vo Viedni z 10. januára 1632 sa táto forma výuky rozšírila na celé územie habsburskej monarchie. Popri praktickej výuke v baniach, hutách, mincovniach a na banských správach vedúci úradníci poskytovali expektantom aj príslušné teoretické vedomosti. O dô- ležitosti, ktorú pripisovala Viedeň budúcim banským odborníkom, svedčí fakt, že Dvorská komora mala výhradné právo ich umiesťovania na budúcich pracoviskách. Starostlivosť o ich výchovu dokazuje aj štipendium 102 zlatých ročne, ktoré im prideľovali v priebehu výučby. Dekrét Dvorskej komory vo Viedni z 10. januára 1632 je súčasne prvým známym dokumentom v Európe o poskytovaní štipendia budúcim banským odborníkom.

Z inštrukcie Dvorskej komory (vo Viedni 22. septembra 1676 vyplýva, že komorskí úradníci mali expektantov vyučovať najmä v banskom meračstve a hutníctve. Aj z ďalšieho nariadenia Dvorskej komory z 20. apríla 1703 vysvitá, že sa výchove expektantov venovala veľká pozornosť, pretože ich počas výučby, ktorá trvala pravdepodobne 2 roky, nemali zaťažovať administratívnymi ani kancelárskymi prácami.

Počas celého 17. storočia, ale aj v 18. storočí všetky objavy a vynálezy sa spravidla prísne strážili. Brány univerzít zostávali pred technickými vedami zavreté, preto postupne začali zákonite vznikať najskôr odborné a potom aj vysoké technické školy. Baníctvo bolo oblasťou kde bolo prvý raz nevyhnutné riadne školské vzdelávanie a kde sa aj organizovane verejne vyučovali technické a prírodné vedy vôbec. Aj v tomto smere patrí Banskej Štiavnici významné miesto.

Dňa 12. júna 1735 vydala Dvorská komora vo Viedni dekrét a inštrukciu o vyučovaní na baníckej škole (Bergschule) v Banskej Štiavnici. Spolu s Jáchymovskou inštrukciou z roku 1733 je to prvá inštrukcia na svete vôbec, ktorá vymedzovala organizačnú štruktúru,, učebný plán i metódy vyučovania banských odborníkov. Okrem toho, že sa presne stanovila dĺžka učenia na dva roky, významná bola aj požiadavka, že žiak musel po dvoch rokoch mať nielen teoretické vedomosti, ale musel vedieť riešiť aj praktické úlohy. Výučba a výcvik prebiehali v štyroch hlavných odvetviach - všeobecná a banská geológia, banské právo a zvyklosti, banské meračstvo, skúšobníctvo a hutníctvo. Prvým profesorom tejto školy bol slovenský polyhistor - Samuel Mikovíni, jeden z najvýznamnejších vedcov 18. storočia v Uhorsku (1686-1750).

Dôležitým krokom v organizácii výučby banského dorastu v Banskej Štiavnici bol dekrét Dvorskej komory zo 6. augusta 1737. Banskoštiavnická banícka škola sa stala školou so systematickou teoretickou výučbou a študijným poriadkom. Počet žiakov bol zredukovaný zo 14 na 8 a okrem plateného profesora každému žiakovi určili jedného inštruktora. Vyučovanie na škole bolo bezplatné, výdavky na platy inštruktorov hradila štátna pokladnica. Škola zásluhou Samuela Mikovíniho dosiahla takú úroveň ako nijaká iná podobná škola v 1. polovici 18. storočia v Európe. Škola bola bezprostredné podriadená Hlavnému komorskogrófskemu úradu v Banskej Štiavnici a najvyšší dozor vykonávala Dvorská komora vo Viedni. Mikovíni prednášal žiakom najskôr v Štiavnických Baniach, potom vo vlastnom dome v Banskej Štiavnici. Škola bola v Štiavnických Baniach, kde bolo aj laboratórium. Mikovíniho prednášky sa sústreďovali predovšetkým na matematiku, geometriu a meračstvo. Osvojenie týchto vedných disciplín a ich aplikácia v praxi mala existenčný význam najmä pre baníctvo v banskoštiavnickom rudnom revíri.

Obdivuhodné vedomosti z viacerých vedných odborov a dlhoročné Mikovíniho praktické skúsenosti znamenali neobyčajné pozdvihnutie aj celkovej odbornej prípravy budúcich banských odborníkov. Roku 1748 robil Mikovíni veľké regulačné práce na Dunaji pri Komárne, o rok neskôr viedol výstavbu kráľovského paláca v Budíne a roku 1750 pracoval na regulácii Váhu pri Trenčíne, čo sa mu stalo osudným, pretože pri týchto prácach prechladol, ochorel a zakrátko aj zomrel. So zreteľom na veľkú pracovnú zaujatosť Mikovíniho mimo Banskej Štiavnice od roku 1748 za banského merača vymenovali niekdajšieho Mikovíniho žiaka Johanna Tobiáša Brinna a za jeho asistenta Turmanna - takisto jeho bývalého žiaka. Obaja však museli aj vyučovať banské meračstvo. Po Mikovíniho smrti nevymenovali však učiteľa na prednášanie matematiky. Ochudobnená teoretická príprava prešla na banského merača, ktorý mal svoje pôsobisko v dnešných Štiavnických Baniach. Roku 1751 sa aj sídlo školy premiestilo do úradnej miestnosti pri súkromnom byte banského merača.

Škola pripravovala predovšetkým stredné odborné kádre: banských a hutných dozorcov, správcov a podobne. Všetci títo sa pripravovali len v jednom odbore. Výnimočne nadaní a usilovní žiaci študovali postupne aj ďalšie odbory a boli tak vlastne pripravení ako vyššie odborné kádre.

Vyučovanie trvalo od 1. januára do 31. decembra. Teória sa prednášala v zime a v lete býval praktický výcvik v banských, úpravníckych a hutníckych zariadeniach. Prax expektantov bývala občas aj v zime, no len aby sa nenarušil vyučovací proces. Pôvodne sa vyučovali len štyri predmety, neskôr pribudol ešte piaty - čistenie zlata a mincovníctvo.

Systém vyučovania sa zakladal na tom, že každý expektant sa pripravoval na svoje budúce povolanie štúdiom príslušnej špecializácie. V prvom ročníku expektanti získali prehľad o všetkých hlavných a príbuzných odvetviach banskej činnosti, aby mali nielen potrebný všeobecný základ, ale aby sa zistili aj ich sklony a nadanie pre štúdium jednotlivých odborov. V druhom ročníku navštevovali už len prednášky z jedného odboru, ktorý bol profilujúcim pre ich budúce povolanie.

Rozdelenie štúdia na jednotlivé špecializácie podľa nariadenia Dvorského kolégia pre baníctvo a mincovníctvo z 26. augusta 1754 malo aj svoju negatívnu stránku. Absolventi školy v prípade, že sa zmenili výrobné podmienky alebo ak bolo potrebné zastávať funkcie vyšších banských úradníkov, nemali dosť odborných vedomostí, aby mohli na takých mies- tach pracovať. Preto Dvorské kolégium pre baníctvo a mincovníctvo vydalo 10. januára 1758 nariadenie, aby sa absolventi školy, ktorí dosahovali dobré výsledky, po skončení štúdia venovali aj ďalším odvetviam banských vied, ale aj komorskému hospodárstvu, a lesníctvu. Veľký dôraz sa kládol na prax. Kým sa absolventi stoly dostali do funkcie, na ktorú sa pripravovali, museli praxovať aj niekoľko rokov. Pôvodné štipendium 156 zlatých sa postupne zvyšovalo až na 208 zlatých ročne. Do funkcie banského dozorcu, prípadne do ďalších vyšších funkcií sa mohol absolvent dopracovať len poctivou a svedomitou manuálnou prácou. Ináč sa absolventi v nijakom prípade nesmeli stať banskými úradníkmi.

Rozvoj prírodných vied v polovici 18. storočia, potreba ďalšieho rozvoja banskej výroby ako hlavného zdroja príjmov štátnej pokladnice, rozptýlenosť a rozličná úroveň výučby na podobných školách v habsburskej monarchii, z ktorých si len banskoštiavnická škola ešte aj v 50. rokoch 18. storočia udržiavala stály primát, prinútili Dvorskú komoru zaoberať sa otázkou výučby banských odborníkov. Aj napriek tomu, že sa po hĺbkovej previerke úrovne vyučovania na všetkých banských školách v habsburskej monarchii, ktorá sa uskutočnila roku 1758 na príkaz panovníčky Márie Terézie z 11. decembra 1757, konštatovala najvyššia úroveň v Banskej Štiavnici, z hľadiska súčasných, ale najíma budúcich potrieb rozvoja baníctva a príbuzných odvetví ani táto úroveň nestačila. Najväčší nedostatok banskoštiavnickej baníckej školy bol v tom, že od roku 1750 (a čiastočne už od roku 1748) sa tu nekonali systematické prednášky. To bol jeden z hlavných dôvodov, že výchova vyšších banských úradníkov bola nedostatočná. Čoraz častejšie sa ozývali hlasy po zvýšení úrovne banských vedných disciplín. Na základe písomného podnetu registrátora Úradu najvyššieho banského a mincovného majstra v Prahe Tadeáša Peithnera panovníčke Márii Terézii sa na porade vo Viedni 22. októbra 1762 rozhodlo síce o jeho vymenovaní za profesora banských vied na Karlovej univerzite v Prahe, ale oveľa väčší význam malo ďalšie rozhodnutie o zriadení samostatnej celoštátnej školy vyššieho typu, ktorá by vychovávala banských a hutníckych odborníkov pre všetky krajiny habsburského mocnárstva. A tu sme pri zrode budúcej banskoštiavnickej akadémie - najslávnejšej a najstaršej Alfa mater tohto druhu vo svete.

Banícka a lesnícka akadémia a neskôr Vysoká škola banícka a lesnícka v Banskej Štiavnici mala až do svojho zániku v roku 1919 veľký podiel na vývoji školstva na Slovensku a je dodnes najväčšou pýchou a hrdosťou starobylej banskej Štiavnice. Aj keď existencia akadémie významne ovplyvnila aj nižšie odborné školstvo, a teda aj históriu našej školy, pre rozsiahlosť historického materiálu toto obdobie záujemcom doporučujeme preštudovať si z iných zdrojov.

Banícka škola v Štiavnických baniach a v Banskej Štiavnici

Aj keď banskoštiavnická akadémia uspokojovala potrebu najkvalifikovanejších banských odborníkov pre banskú prax, ďalší rozvoj baníctva si vyžadoval aj odbornú popravu najvyššej kategórie banských robotníkov - haviarov, ktorí vykonávali všetky druhy rozpojovacích prác, banských dozorcov, ako aj iných podúradníkov. Dvorská komora vo Viedni už roku 1775 nariadila výučbu mladých banských dozorcov. Myšlienka sa však realizovala až takmer o pol storočie neskôr, keď roku 1820 viedenská Dvorská komora nariadila Hlavnému komorskogrófskemu úradu v Banskej Štiavnici, aby pripravili plán na školenie banských podúradníkov v banskom meračstve, kreslení a banskej technológii. Návrh osnov pripravil profesor banskoštiavnickej akadémie - Ján Nepomuk Lang von Hanstadt.

Škola, ktorá sa v dekréte Dvorskej komory vo Viedni 29. septembra 1821 označuje ako Banícka škola (Bergschule), začala svoju činnosť v novembri toho istého roku. Dňa 3. novembra 1821 odznela v miestnosti banského meračstva na Vindšachte (Štiavnické Bane) prvá prednáška. Prvým vyučujúcim bol Fridrich Lang, banský úradník, ktorý mal na starosti banské vodočerpacie stroje. Vyučovanie malo dva "náukobehy" - pre začiatočníkov a pokročilých. Zo začiatku sa vyučovalo len v sobotu. Pre veľkú zaujatosť učiteľa F. Langa i J. Gôllnera bolo vyučovanie v rokoch 1823 - 1827 prerušené. Za učiteľa školy vymenovali Jána Adrianyho a za jeho suplenta banského praktikanta na závode Vojtecha Pondelníčka. Od - roku 1829 na miesto Adirianyho nastúpil Peter Knopp, ktorý tu pôsobil až do svojho penzionovania roku 1863. Roku 1835 prednášal banské meračstvo Rosisner a roku 1840 baníctvo Herzeg.

Škola mala vysokú úroveň - mala charakter štúdia popri zamestnaní. Roku 1833 sa konštatovalo, že škola nemá charakter verejného učilišťa, ale len závadnej školy. Doba výučby trvala dva roky a vyučovacou rečou bola nemčina. V 50. rokoch 19. storočia sa na konci 1. ročníka skladali skúšky z aritmetiky, geometrie, kreslenia a banského meračstva. Na konci 2. ročníka z mineralógie, geológie a baníctva. V tomto období sa na škole vyučovalo v utorok a piatok po dvoch hodinách a jediná hodina sa venovala opakovaniu a precvičovaniu staršieho učiva. V 60. rokoch sa zvýšená pozornosť venovala úpravníctvu a strojníctvu. Po smrti Petra Knoppa na jeho miesto nastúpil Ján Keller. Učil však len v rokoch 1863- 1864. Ďalším učiteľom bol Andrej Fudzík, za učiteľa 1. ročníka vymenovali Jána Slobodu, ktorý mal v prípravnom ročníku počas 2 - 3 vyučovacích hodín týždenne preberať sčítanie, odčítanie, násobenie a delenie a potom trojčlenku, zlomky, geometrické kreslenie a súčasne vyučoval nemčinu.

Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní nemčinu nahradili maďarčinou. Na škole v tomto období vyučoval Július Rauen, Ján Sloboda a Július Rónay (Rauen). Výnosom Ministerstva financií v Budapešti z 24. októbra 1873 školu reorganizovali, čo podstatne prispelo k zvýšeniu úrovne výučby a výchovy nižších banskotechnických kádrov. Štúdium sa predĺžilo na dva a pol roka, pričom prípravné štúdium bolo len polročné. Školu, ktorá začala nadobúdať charakter pevne organizovanej školskej ustanovizne, premiestili do Banskej Štiavnice. Nový štatút, ako aj učebný plán školy plne zodpovedali vtedajším požiadavkám a zvýšeným nárokom na úroveň vyučovacieho procesu na školách technického smeru.

Škola bola najskôr umiestená v sýpke na dvore závodnej budovy Pacherštôlne, neskôr v Komorskom dvore a napokon v Belházyovskom dome. Jej prvými vyučujúcimi boli Gustáv Líszkay, Ján Tencer a Michal Dérer; riaditeľom sa stal banský riaditeľ. Prvá vyučovacia hodina odznela 12. novembra 1873. Po polročnom prípravnom štúdiu pre tých, ktorí mali len ľudovú školu, nasledoval 2. školský rak. Do školy chodili spoločne baníci aj hutníci. V 3. školskom roku, praktickom, navštevovali školu osobitne baníci aj hutníci. Od školského roku 1884/1885 žiaci museli týždenne odpracovať tri raňajšie smeny.

Tridsiatim žiakom vybratým na základe súbehu, ak sa zaviazali pracovať v erárnych službách 10 rokov, vyplácali po 150 zlatých štipendia ročne a zadarmo mali aj písacie a kresliace potreby.
_______________
Múdry sa teší objaveniu pravdy, hlupák falošnosti.
Registrovaný uživatel
Sihla - história

Prvé zmienky o vzniku obce sú z prvej polovice 18. storočia ako komorská osada vyrástla okolo erárnej sklárne založenej r. 1744. Stabilizujúcim prvkom osídlenia bol bohatý výskyt suroviny na výrobu skla. Čistý kremeň "žabica" o čom svedčia miestne názvy Sihlianska žabica a Handeľská žabica. Voda, ktorá znamenala pohon Sihlianskeho systému drvičov kremeňa tzv. stupnikov. A lesy ako zdroj energie a materiálu v podobe dreva. Novú skláreň postavila komora r. 1762 a prenajímala ju na dvojročné obdobie (za 100 zl. neskôr 150 zl. ročne) Podľa zmluvy nesmel nájomca prekročiť stav 2 odborných zamestnancov. Skláreń vyrábala len tzv. zelené sklo, najmä duté sklo pre erárne podniky (mincovňu v Kremnici, laboratórium v Banskej Štiavnici a.i.) Nájomci postupne v r. 1864 a r. 1890 (nájomca Július Kuchynka) hutu zdokonalili a prešli na výrobu tabuľového skla. Výroba v sklárni bola za 1. svetovej vojny zastavená a už nebola obnovená.

Info pre tých čo nájdu smerom na Brezno farebné sklo.
_______________
Múdry sa teší objaveniu pravdy, hlupák falošnosti.
Registrovaný uživatel
Zaujímave stretnutie ;
15.EURÓPSKY BANÍCKY A HUTNÍCKY DEŇ, KOŠICE, 6.-9.6.2013 a 6. stretnutie banských miest a obcí Slovenska
_______________
Múdry sa teší objaveniu pravdy, hlupák falošnosti.
Registrovaný uživatel
S mapovaním dolnouhorských banských miest a komorských panstiev začal Mikovíny na začiatku roka 1730. Mapy si dal vyhotoviť hlavný komorský gróf barón Jozef Andrej Sternbach (†1734) na vlastné náklady a kremnický list si dal aj vytlačiť. Sternbach bol toho názoru, že ak by tieto mapy ako základné mapy dostal v tlačenej podobe každý úradník, potom by v nich mohli rôznymi farbami vyznačiť lesné obvody a zmeny v lesnom hospodárstve. Do polovice 40-tych rokov 18. storočia Mikovíny zameral viacero území v oblasti banských miest, ktoré v tlačenej podobe už nevyšli. :evil:

obr. č.1Mapa dolnouhorských banských mieste, 1740
obr.č.2Mapa okolia Pukanca, 1740/1745
obr.č.3Mapa okolia Banskej Bystrice, 1735
obr.č.4Mapa okolia Kremnice, 1733
obr.č.5Mapa okolia Ľubietovej, 1735
obr.č.6Mapa panstva v Likavke, 1735
obr.č.7Mapa panstva v Slovenskej Ľupči, 1735
obr.č.8Mapa okolia Banskej Štiavnice, 1744/1745

Obrázky:

Obrázek vložený uživatelem

Obrázek vložený uživatelem

Obrázek vložený uživatelem

Obrázek vložený uživatelem

Obrázek vložený uživatelem

Obrázek vložený uživatelem

Obrázek vložený uživatelem

Obrázek vložený uživatelem
_______________
Múdry sa teší objaveniu pravdy, hlupák falošnosti.
Registrovaný uživatel
Henclová
Štilbach vznikol v roku 1344 ako tretie banské mesto v hornom údolí Hnilca. Podľa darovacej listiny z roku 1338 bolo celé územie Tichej Vody a jej okolie vyhlásené za slobodné banské mesto. V okolitých horách patriach k mestu sa ťažila hlavne meď. Meď bola vyvážaná pod názvom "Stillbacher" do Švédska, Flandier (dnešného Belgicka) a Anglicka cez Poľsko (Gdaňsk). V roku 1435 bol v Štilbachu zriadený úrad banského majtra. V rokoch 1489 - 1527 boli v prevádzke huty na spracovanie medenej rudy. Huty boli pravdepodobne aj na území časti Huta ako hovorí jej názov.

Časť Huta je spomínaná v roku 1548 ako súčasť Bebekovského panstva, bola pravdepodobne založená Bebekom. Koncom roku 1556 bol Štilbach zničený a obyvateľstvo vyvraždené vojakmi Františka Bebeka pána Krásnej Hôrky.čo spôsobilo odchod ľudí, ktorí sa zachránili do okolitých dedína miest (Švedlár, Mníšek, Smolník) a zánik mestečka. Pozostatky obetí našli pri stavbe kostola v rokoch 1888 - 1891. Časť Huta bola obývaná aj počas 17. storočia.

Nové osídľovanie územia Štilbachu sa začína v polovici 18. storočia. Po skončení povstaní a cholerových epidémií bolo územie osídľované predkami súčasných obyvateľov dediny zväčša prisťahovalcami zo Zamaguria (dediny Lendak, Nižné Lapše[1], Vyšné Lapše [2], Fridman[3]). V roku 1828 už mal Štilbach 47 domov a 353 obyvateľov a Henclová (Huta) mala 26 domov a 252 obyvateľov. Koncom 19. storočia začali ľudia masovo odchádzať za prácou do Ameriky. Časť z nich sa vrátila a zarobené peniaze umožnili stavať prvé murované domy a v roku 1888 nový kostol.

V roku 1912 bola postavená úzkokoľajná železnica na sťahovanie dreva na parnú pílu do Vondišla (v súčasnosti Nálepkovo). Po vzniku prvej Česko-slovenskej republiky sa obnovila ťažba medenej rudy, no pre nedostatok postupne zanikla. V roku 1925 boli dediny Štilbach - Tichá Voda a Henclová spojené do jednej obce, ktorá dostala názov Henclová.
_______________
Múdry sa teší objaveniu pravdy, hlupák falošnosti.
Registrovaný uživatel
Gőrgeiho tunel, ktorého história siaha do čias Thurzovsko-Fuggerovskej spoločnosti a dnes slúži hlavne ako turistická spojnica medzi banskobystrickou a kremnickou stranou, je opäť nepriechodný. Skaza prišla po 16 rokoch od obnovy.

BANSKÁ BYSTRICA, KREMNICA. Historický Gőrgeiho tunel, ktorý vybudovali v období fungovania Thurzovsko–Fuggerovskej spoločnosti na prepravu medi z Tajova a Banskej Bystrice do kremnickej mincovne, po šestnástich rokoch od obnovy a sprístupnenia opäť zasypala masa zeminy.

Tunel je nepriechodný, čo skomplikovalo život hlavne turistom. Práve cez tunel totiž vedie známa turistická a cykloturistická trasa medzi lyžiarskym strediskom Skalka a Tajovom. Samotný hrebeň, popod ktorý tunel vedie, je akousi prírodnou deliacou čiarou medzi banskobystrickou a kremnickou stranou.

Viezli ním aj zlatý poklad

Tunel písal významnú históriu nielen v čase preslávenej Thurzovsko- Fuggerovskej spoločnosti, ale aj v neskorších obdobiach. Bohatá je predovšetkým jeho vojenská história.

V januári 1849 ustupovala pred rakúskym cisárskym vojskom cez tunel armáda plukovníka Aulicha pod vedením uhorského povstaleckého generála Artúra Gőrgeiho, podľa ktorého dostal tunel aj pomenovanie. Keď generál tunelom prešiel, dal ho zavaliť, aby ho cisárske vojsko nemohlo nasledovať.

Významnú úlohu zohral aj v Slovenskom národnom povstaní, keď po jeho spriechodnení partizáni previezli cez tunel v októbri 1944 zlatý poklad zo Štátnej mincovne v Kremnici do Národnej banky v Banskej Bystrici.

Obrázky:

Obrázek vložený uživatelem
_______________
Múdry sa teší objaveniu pravdy, hlupák falošnosti.
Registrovaný uživatel
Obnovené múzeum v Pukanci

V piatok 5. júla 2013 boli občania zúčastnení na ekumenickej bohoslužbe pozvaní na otvorenie Expozície pukanskej histórie a začatie činnosti pukanského múzea. Po osemnástej hodine si možno viac ako päťdesiat prítomných, vrátane starostu obce a duchovných oboch cirkví, vypočulo krátky príhovor predsedu Spoločnosti priateľov pukanskej histórie Ing. Ladislava Maľu, ktorý spomenul históriu zrodu tejto myšlienky a priebeh jej realizácie až do tohto slávnostného otvorenia. Hlavným motívom vzniku tejto historickej expozície bolo jednak oživiť pamäť dospelých, ktorí ešte mnohé z poslednej generácie pukanských remesiel a ich spôsobu života zažili, ale predovšetkým ukázať mládeži a deťom, aké sú a kam až siahajú korene ich myslenia a uvažovania

Počiatky remeselníckej výroby v Pukanci môžeme hľadať už v keltskom osídlení kraja. O Keltoch vieme, že boli rovnako dobrí baníci aj hrnčiari. V zakladacej listine Svätobeňadického opátstva (1075) sa Pukanec spomína ako osada „aurifex et aurifaber“ (baníkov a zlatníkov). Rozvoj baníctva a nárast obyvateľstva podmienil aj zvýšenie bežne potrebnej remeselnej výroby. Banícky element po tri storočia výrazne ovplyvňoval charakter mesta. Cechové zriadenie sa vytvára až po roku 1424, po vzniku cechových kartelov v banských mestách. V rámci Hontianskej stolice bol Pukanec spolu s Banskou Štiavnicou a Krupinou v 16.-18. storočí strediskom rozvinutej remeselnej výroby, podobne aj menšie Bátovce a Sebechleby. Svojou produkciou túto oblasť ovplyvňovali aj susediace mestá Nová Baňa, Levice a Zvolen. V Pukanci spomedzi remesiel rozvíjajúcich sa v tomto období malo výraznejšie postavenie hrnčiarstvo, výroba obuvi (čižmárstvo), garbiarstvo, výroba odevov (grznárstvo, halenárstvo) a výroba spracujúca drevo (debnárstvo, kolárstvo).

V 17. storočí tu bolo okolo 25 remeselníckych dielní, neskôr (v 18. storočí) ich počet stúpol približne na 150. Vidíme, ako sa tu odrazilo prerušenie rozvoja pukanského baníctva v 16. storočí. Jeho príčinou neboli len turecké výboje a nedostatok vody ako hnacej sily, ale najmä okolnosť, že v tom čase už väčšina najkvalitnejších nálezísk bola vydolovaná. Ani neskoršia progresívna technika nemohla nijako podstatne pomôcť obnove baníctva. Nemeckí ťažiari opúšťali upadajúci Pukanec a k nástupu sa dostal domáci slovenský živel. Dôkazom slovenskosti je aj menoslov pukanských daňovníkov z roku l542, v ktorom je väčšina slovenských mien, ako: Cibulka, Čecha, Černý, Holý, Ivanič, Klamár, Križan, Kohút, Mráz, Matiaš, Mazúr, Medveď, Očko, Poliak, Sláv, Švihran, Uhrin, Zlesík. Od konca 16. storočia sa miestna hovorová slovenčina popretkávaná bibličtinou stáva úradným jazykom, a to i zásluhou cechových spoločenstiev. Mesto postupne nadobudlo remeselnícko-poľnohospodársky charakter. Začiatkom 19. storočia tu bolo už 331 majstrov remeselníkov, čo bol vyšší počet než v Banskej Štiavnici a Belej dovedna v rovnakom čase. Premenu baníckeho profilu mesta na remeselnícky dokumentuje i to, že počet obyvateľov Pukanca sa v priebehu 18. storočia strojnásobil. Počet remeselníkov vzrástol až deväťnásobne.

Cechy zohrali v mestskej ekonomike dôležitú úlohu. Starali sa o deľbu práce. Mohli obmedzovať a zakazovať dovoz cudzieho tovaru. Ak rástla ponuka nad dopytom, regulovali osamostatňovanie sa tovarišov, sprísnili majstrovské skúšky. Z takýchto dlhoročných cechových zvyklostí sa po spísaní a potvrdení vrchnosťou stali cechové artikuly so zákonnou platnosťou. Zloženie cechov bolo hierarchické, ich členmi boli majstri, tovariši a učni. Na čele cechu stál cechmajster. Volili ho na cechovej volebnej schôdzi na jeden rok. Kandidátom mohol byť len pukanský mešťan, ženatý, bez úhony. Po voľbe ho mestská vrchnosť sprisahala, že bude zachovávať všetky zákonné predpisy, pracovať v prospech cechu, mesta. Úrad cechmajstra bol čestný. Vyplývali však z neho isté výhody. Aj všetci majstri boli sprisahaní, ak nie, boli vylúčení zo všetkých meštianskych práv a úžitkov. V Pukanci ako prví mali svoj cech krajčíri, v roku 1604. V tom istom roku ševci, neskôr mäsiari (1608), debnári (1636) a košikári. Prvý spoločný cech, tzv. veľký cech, vznikol v roku 1640. Združoval zlatníkov, kováčov, zámočníkov, čižmárov, mäsiarov a kolárov. Zachovali sa artikuly tohto cechu z roku 1660, potvrdené mestskou pečaťou. Cech pretrval až do 19. storočia. Hrnčiari sa spomínajú po prvýkrát v spoločnom cechu so syrármi a krajčírmi v roku 1651. Okrem týchto pôsobili v Pukanci aj cechy tkáčsky a súkennícky (1657), samostatný čižmársky cech (1660) aj cechy mlynárov, tesárov, grz nárov (kožušníkov), širičiarov (halenárov), debnárov, kováčov, kolárov, garbiarov, stolárov, sklenárov a zámočníkov. Ako posledný dostal svoje artikuly cech murársky v roku 1801 z Bojníc. Z hlásenia Kráľovskej miestodržiteľskej rade v roku 1847 sa dozvedáme, že v meste pracuje 347 majstrov remeselníkov, spolu s tovarišmi ich je 473. Z toho 86 čižmárov, 74 garbiarov, 45 hrnčiarov, 28 kolárov, 16 grznárov, 15 krajčírov, 14 tesárov, 13 tkáčov, 12 debnárov, 10 kováčov, 8 murárov, 7 klobučníkov, 3 nemeckí garbiari, 2 nemeckí krajčíri, 2 farbiari, 2 stolári, 1 šuster, 1 gombikár, 1 kotlár, 1 zámočník, 1 povrazník, 1 sklenár, 1 fajkár, 1 pekár a 1 mäsiar. Spolu to bolo 25 remesiel združených v jedenástich cechoch.

Popri majstrovských cechoch sa organizovali do cechov aj tovariši. Predsedom tovarišského cechu býval jeden z majstrov, „otec“ (atyamester). Známe boli tovarišské cechové zábavy – lakozáše, ktoré trvali tri fašiangové dni. Tovariši vtedy zvykli pochodovať mestom s muzikou, vyobliekaní do bielych záster, v klobúkoch ozdobených stuhami. V čele sprievodu kráčali cechmajster a majstrovský otec tovarišov. Starší tovariš niesol tanier ozdobený vencom kvetín, iný tovariš fľašu vína, ktorým ponúkal každého, čo prispel na zábavu. Zábavy bývali v cechových domoch, ale aj v hostincoch. Povestné boli lakozáše na Trnáci, v hostinci na Chladnej.

Len máloktoré remeslá pretrvali až do našich čias. Boli to drevo spracujúce remeslá: tesári, debnári a kolári, no tých v päťdesiatych rokoch vytlačil nástup motorových vozidiel a traktorov. Aj garbiarov a čižmárov vytlačila továrenská výroba koží i obuvi. Najvýraznejším prínosom v dejinách remeselnej výroby v Pukanci je hrnčiarska výroba nádob, používaných cez celé stáročia až do súčasnosti. Pukanskí hrnčiari v stáročnom vývoji technológie, sortimentu a hlavne bohatou dekoratívnosťou svojich výrobkov šírili dobré meno svojho mesta.

Rozvoj pukanského hrnčiarstva sa datuje rokom 1663, keď si miestny hrnčiarsky cech požičal artikuly od novobanských hrnčiarov. Najstaršia písomná zmienka je však už z roku 1542. V rozpise daní pukanských remeselníkov sa medzi kolármi, kováčmi, krajčírmi a obuvníkmi spomína aj hrnčiar Ivanič, ktorí platil daň 50 denárov. Začas boli hrnčiari organizovaní aj v spoločnom cechu so syrármi a krajčírmi (1651). Slovensky písané artikuly samostatného hrnčiarskeho cechu pochádzajú z roku 1776. Dozvedáme sa z nich o vnútornej organizácii členov. Hlavou cechu bol cechmajster, ktorý dbal na dobré meno hrnčiarskeho remesla. Opatroval „poctivú cechovú ládu“ (pokladnicu) a v nej pečať, artikuly a iné cechové písomnosti. Majstri mávali jedného-dvoch učňov. Tí po vyučení, trvalo tri-štyri roky, museli absolvovať vandrovku v trvaní troch rokov. Po návrate mohli požiadať o vydanie majstrovského listu na základe skúšky, ktorú štvrtý bod artikúl takto nariaďuje: „Kdyby se ale nejakový poctivý tovariš po vyplnení tri ročnej vandrovky u nekterého mistra pukanského v robote vynacházel a mistrem býti žádal, ten a takový má se u predstaveného cechmistra ohlásiti a hned za schozu jeden fl. položiti. Po složení svojej povinnosti má se mu poctivá lada otevriti, kdežto on svoju žadost uctive prednesti muže, na to má svuj rodni a vyučenski list predložiti. Potom má jemu ten shromaždeni cech tri majsterštuky uložiti, jeden totižto: hrnec na patnasť colu vysoký i ze šturcom, jeden krčah dvadsat colu vysoký, jedny ordinarske kusove kachle na štyri rady vysoké.“ Skúška trvala dva dni, počas ktorých musel tovariš skúšobnú komisiu hostiť a potužovať. Na základe tejto skúšky a ústneho referátu komisie (azda i podľa kvality a množstva dodaného proviantu) udelilo cechové zhromaždenie v prítomnosti všetkých členov majstrovskú hodnosť pri otvorenej cechovej láde. Otvorená bola preto, že novovymenovaný majster musel do nej zložiť desať zlatých.

Patrónom hrnčiarskeho cechu bol sv. Florián. Na floriánsku pobožnosť chodili všetci príslušníci cechu do katolíckeho kostola, bez rozdielu vierovyznania. Po nej bývala hrnčiarska zábava, pri ktorej majstri neraz v dobrej nálade odspievali pieseň: „A ti, svaťí Floriánku, požehnaj nán len na chvíľku, aby sme sa napili, Pána Boha chválili každú chvíľku.“

Pukanské hrnčiarstvo je v celoslovenskom kontexte veľmi dobre známe a odborne spracované a dokumentované (A. Polonec, M. Turzová, E. Plicková, P. Socháň, K. Divald). Záujem o pukanskú keramiku súvisí predovšetkým s jej výtvarnými hodnotami, s jej neobyčajne bohatým dekorom, celkovou estetickou hodnotou a technologickou dokonalosťou výroby. Táto vysoká remeselná a výtvarná úroveň je odrazom mnohotvárne rozvrstveného životného prostredia hrnčiarov, hospodárskych a kultúrnych stykov aj so vzdialenejšími oblasťami (vandrovky) a tým aj možnosťou získavania výrobných, technických a výtvarných informácií. Ďalej bol rozvoj závislý aj od prosperity baníctva a nárokov a požiadaviek okruhu konzumentov. Ten bol sociálne a profesne diferencovaný (roľníci, remeselníci, baníci, vinohradníci, obchodníci a mešťania – predovšetkým z celého územia hontianskeho regiónu) a svojimi špeciálnymi požiadavkami profiloval vkus pukanských hrnčiarskych dielní.

Okrem základného stimulu, akým bol práve dopyt po technologicky a dekoratívne dokonalom riade, prispel k rozvoju hrnčiarstva v Pukanci výskyt veľmi kvalitných surovín. Na príklade pukanského hrnčiarstva si možno overiť priamy vzťah medzi surovinovým základom a výtvarným stvárnením výrobku. Prístupné suroviny v blízkom okolí, ako hojnosť silikátových ložísk, hlina vhodného zloženia a farebné hlinky širokej palety rozmanitých odtieňov, vytvárali lokálnu a regionálnu špecifickosť výrobkov. Vynikajúca biela hlinka umožňovala Pukančanom dekorovanie reprezentačných cechových krčahov a tým ich nápadne odlíšila od výrobkov iných výrobní. Kvalitu výrobkov v neposlednej miere zaručovala aj vysoká technická úroveň vypaľovania.

V cechovom období sa v Pukanci vyrábal riad úžitkový a obradový – reprezentatívny. Úžitkový riad tvoril najpočetnejšiu skupinu pukanskej keramiky. Z hrncovitých tvarov to boli hlavne mliečniky, hrnce na varenie, na úschovu a prenášanie potravín, krčahy, buteľky, čutory na vodu i víno. Z misovitých plochých tvarov sa vyrábali taniere, misy, rajnice, šálky, pekáče na hydinu. Ďalšiu časť sortimentu tvorili kvetináče, lieviky, vrchnáky na dbanky, kalamáre, popolníky, svietniky. Osobitnou skupinou je figurálna tvorba – postavy baníkov, betlehemcov, pastierov, muzikantov alebo sporiteľničky – mumáky v podobe psíkov, prasiatok, bábik, medveďov.
_______________
Múdry sa teší objaveniu pravdy, hlupák falošnosti.
Registrovaný uživatel
Zlaté

Obec Zlaté leží v severozápadnej časti Nízkych Beskýd, v strednej časti údolia severného prítoku Tople, v nadmorskej výške okolo 380 m. Existencia obce Zlaté siaha do 12.-13. storočia, čo potvrdil archeologický výskum, pri ktorom boli objavené zvyšky románskej architektúry a črepy keramiky. Najstaršia zachovaná písomná správa o obci je však až z roku 1355. V listine Jágerskej kapituly sa uvádza obec Zlaté ako majetková súčasť smilnianskeho panstva patriaca Tekulovcom. V tej istej listine sa spomína aj dedina Konštantín, ktorú založili usadlíci so šoltýsom Konštantínom pravdepodobne koncom 13. alebo v prvej štvrtine 14. storočia. Vzhľadom na to, že obidve dediny ležali veľmi blízko seba, v druhej polovici 14. stor. sídliskovo aj administratívne splynuli do jednej obce pod názvom Zlaté.
Názov dediny nepochybne vyjadruje skutočnosť, že v jej blízkosti sa nachádzali ložiská zlata. V r. 1355 na dolovanie drahých kovov dostal od kráľa Ľudovíta I. povolenie kastelán Makovického panstva Mikuláš. Pre nerentabilnosť sa ťažba drahých kovov koncom 15. stor. zastavila. V písomnostiach od 14. stor. sa dedina uvádza pod názvom Aranpathak, čo je maďarizovaný tvar slovenského názvu Zlaté. V bardejovských písomnostiach bol zaužívaný názov Künsthel, Kensthel a pod.
Kráľ Žigmund v r. 1403 na základe nepravdivej informácie od mešťanov Bardejova, dal Bardejovu východnú polovicu splynutej dediny. Avšak Cudarovci, majitelia panstva Makovica, proti tomu protestovali a celú dedinu získali späť do svojho vlastníctva. V r. 1414 kráľ Žigmund potvrdil Cudarovcom dedičné vlastníctvo na panstvo Makovica aj s dedinou Zlaté. S Cudarovcami viedli Bardejovčania o Zlaté dlhé spory. V rokoch 1441-1445 patrila dedina Bardejovu, čo potvrdzujú zachované daňové súpisy, podľa ktorých obyvatelia dediny odvádzali mestu ročný cenzus. Po vymretí Cudavovcov dal kráľ Matej celé panstvo v roku 1470 šľachticovi Osvaldovi z Rozhanoviec, no hneď nasledujúci rok, daroval Zlaté Bardejovu.

Takto ostali aj názvy jednotlivých honov od nepamäti až dodnes a pripomínajú buď udalosť, ktorá sa v týchto miestach stala, prírodný úkaz či iné znaky. Napr. hovorí sa o „Havírskych dzírach“ v lokalite lesa Polomisko a Magura, kde údajne boli strieborné bane.
_______________
Múdry sa teší objaveniu pravdy, hlupák falošnosti.
Registrovaný uživatel
Dlhú dobu sem nikto nič nedal.

Drnava

Vznikla ako banská osada v 13.-14. storočí, spomína sa v roku 1364. Pôvodne patrila hradnému panstvu Turňa, v novoveku Bebekovcom a Andrássyovcom.
V 18. storočí vznikli v obci železiarske podniky. Začiatkom 19. storočia pracovali 4. slovenské pece a 4 hámre, namiesto ktorých tu Andrássyovci postavili v roku 1821 vysokú pec. V 1852 tu vybudovali ďalšiu vysokú pec a aj železiareň, ktorá patrila v polovici 19. storočia medzi najvýznamnejším v Uhorsku.
Prestala pracovať začiatkom 20. storočia. Obyvatelia pracovali v miestnych baniach a v železiarniach.

Železiareň je známa aj tým, že sa tu vyrobili i niektoré dielce Szécsényiho reťazového mostu v Budapešti a koľajnice na železničnú trať Bánréve – Dobšiná.

Ťažba železných rúd a barytu na Malom vrchu pri Drnave sa koncentrovala na žilu Štefan, Anton a Piatkový potok a v Drnave na žilu Dionýz.

Po roku 1942 sa dedičná štôlňa Dionýz v Drnave spojila uzkokoľajovou železnicou s ložiskom na Malom vrchu, odkiaľ sa na dopravu rudy do úpravní v Rožňavskej bani vybudovala 7,5 km dlhá lanovková dráha
_______________
Múdry sa teší objaveniu pravdy, hlupák falošnosti.
Registrovaný uživatel
Námet na využitie víkendu.

Banícke múzeum Rožňava

Banícke múzeum Rožňava Založenie špecializovaného baníckeho a hutníckeho múzea Gemera bolo iniciované v roku 1902 Boršodsko-gemerským oddelením krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti. V roku 1905 bola dokončená stavba budovy múzea a v roku 1912 v nej sprístupnili prvú expozíciu baníctva, hutníctva a mineralógie. V roku 1912 vzniklo aj rožňavské Mestské múzeum. Obidve tieto inštitúcie sa spojili v roku 1943, ale múzejná činnosť po vojne bola obnovená až v roku 1956 otvorením novej bansko-hutníckej expozície.

Banícke múzeum Rožňava. Múzeum sídli v budove, ktorá je významnou pamiatkou na manufaktúrne obdobie v Rožňave. Vznikla v roku 1782 postupnou prestavbou dvoch jednoposchodových garbiarskych domov a do roku 1925 slúžila ako prevádzka Markovej kožiarskej manufaktúry. Pre potreby múzea bola upravená a zrekonštruovaná v rokoch 1973-1977.

Banícke múzeum vlastní bohaté zbierky z archeológie, histórie, dejín umenia, dejín techniky, najmä baníctva a hutníctva, prírodných vied - geológie a mineralógie.

Viac: http://www.muzeum.sk/?obj=muzeum&ix=bmrv
_______________
Múdry sa teší objaveniu pravdy, hlupák falošnosti.
Registrovaný uživatel
Obec Mlynky vznikla spojením baníckych osád : Mlynky, Palcmanská Maša, Prostredný Hámor, Biele Vody, Havrania Dolina, Rakovec a Sykavka. V baniach chotára sa ťažila železná a medená ruda. Začiatkom 19. Storočia postavili podnikatelia Leopold a Samuel Palcmanovci v Palcmanskej Maši vysokú pec a hámre. V roku 1843 predali podnik Coburgovcom.
Mlynky boli do roku 1960 osadou Spišskej Novej Vsi.

Významná baňa bola na Bielych Vodách. Samostatný banský závod pracoval na Mlynkoch až do roku 1963. V roku 1966 sa banské podnikanie v obci ukončilo.

Obrázky:

Obrázek vložený uživatelem
_______________
Múdry sa teší objaveniu pravdy, hlupák falošnosti.
Registrovaný uživatel
Hronec
je stará železiarska obec, leží v horskej prírode dolín Slovenského Rudohoria pod severnými svahmi Veporských vrchov.
Historická huta pri sútoku potokov Čierny Hron a Osrblianka od 16. storočia vyrábala železné náradie a súčiastky strojov pre kráľovské zlaté, strieborné a medené bane v Banskej Štiavnici, Kremnici a Banskej Bystrici.

Železný vek priemyselnej revolúcie bol i zlatým vekom Hronca. Od konca 18. do polovice 19. storočia bol Hrončiansky železiarsky komplex najvýznamnejšou, najväčšou a najmodernejšou železiarskou manufaktúrou vo vtedajšom Uhorsku.
Jej jadrom boli vysoké pece a železiarne v Hronci. Do jedného výrobného celku patrili tiež všetky ďalšie vysoké pece, zlievárne, hámre a valcovne medzi Banskou Bystricou a Breznom. Železná ruda sa získavala prevažne z baní v okolí.

Hroncu patrili viaceré prvenstvá v železiarstve Uhorska – vo výrobe liatiny, ocele, v pudlovaní železa, vo výrobe plechu valcovaním, vo výrobe drôtu. V roku 1867 sa centrum podniku presťahovalo do Podbrezovej.
Od roku 1858 pracovala v Hronci moderná veľkokapacitná zlieváreň s parným pohonom strojných zariadení, lisovňa a smaltovňa nádob. Výrobky z umeleckej liatiny a známy hrončiansky liatinový a lisovaný smaltovaný riad sa nachádza v zbierkach Horehronského múzea v Brezne.

Odporúčam návštevu múzea.
_______________
Múdry sa teší objaveniu pravdy, hlupák falošnosti.
Registrovaný uživatel
Fotografia prvého liatinového mostu v celom Rakúsko-Uhorsku vyrobeného v zlievarni Hronec v roku 1810.
Doprave slúžil od roku 1810 do roku 1962.

Na fotke je jeden diel ,most sa skladal s piatich dielov.

Obrázky:

Obrázek vložený uživatelem
_______________
Múdry sa teší objaveniu pravdy, hlupák falošnosti.
Registrovaný uživatel
Najstaršia vysoká pec

Na Troch vodách odlievali rúry, kachle aj delové gule
Na území dnešného Slovenska sa nachádza najstaršia vysoká pec, postavená ešte v časoch bývalého Uhorska, ktorú môžu návštevníci vidieť.
Stojí v lokalite Tri vody pri horehronskej obci Osrblie na strednom Slovensku, postavili ju v roku 1795 v doline na druhej strane masívu Ľubietovského Vepra vo východnej časti pohoria Poľana.
Vo vysokej peci, ktorá ako palivo používala drevené uhlie, vyrábali surové železo a v starej železiarni na Troch Vodách odlievali rúry, kachle, železný riad aj delové gule.

Miestnu železiareň v roku 1882 po požiari úplne rozobrali, ale časť pece sa zachovala a jej 8,5 metra vysoký plášť zakonzervovali. Dnes je turistickou atrakciou.

Najstaršiu vysokú pec na tavbu železnej rudy v Uhorsku začali stavať spracovatelia železnej rudy v kráľovskom meste Ľubietová na strednom Slovensku už v roku 1692 Ľubietovská vysoká pec však už neexistuje.
Začiatky histórie obce Osrblie siahajú do druhej polovice 15. storočia a sú späté s ťažbou železnej rudy.
_______________
Múdry sa teší objaveniu pravdy, hlupák falošnosti.
Registrovaný uživatel
Poriadok pre bane a hámre z roku 1683 a vznik baníckeho podporného združenia

Za búrlivý rozvoj baníctva a železiarskeho priemyslu na okolí Dobšinej možno bezo sporu vďačiť aj vyhovujúcim banskoprávnym pomerom v podnikaní. Nemožno nespomenúť udelenie Krupinského práva mestu v roku 1328, i keď s určitými obmedzeniami a zavedenie všeobecne platného Maximiliánovho banského zákonníka v roku 1573 (Wenzel 1880). Podmienky v jednotlivých banských strediskách boli ovšem rôzne, čo vyvolalo potrebu miestnych pravidiel a poriadkov. Tak tomu bolo aj v Dobšinej, keď 21. 9. 1683 mestská rada potvrdila poriadok pre miestne bane a hámre, ktorý je dobrým prameňom umožňujúcim charakterizovať banský a železiarsky priemysel vtedajšej doby (Mikulik 1881). Tento sa okrem čisto pracovných oblastí zaoberá aj vzájomnými vzťahmi medzi obyvateľstvom. Podnet k prijatiu tohto poriadku dalo niekoľko popredných najstarších baníkov a hutníkov požívajúcich všeobecnú úctu, ktorí predstúpili pred mestský súd a požiadali v mene všetkých o dovolenie založiť „čestné združenie“ pod názvom „Bratstvo“ (Ehrbare Brűderschaft). Bratstvo malo za cieľ predovšetkým zabezpečiť dodržovanie pracovnej morálky a finančne podporovať svojich členov v prípade neočakávanej udalosti. Keďže tento poriadok je ojedinelým obrazom o tom, aké vzťahy a pomery boli v tejto dobe v baníctve a hutníctve, rozoberieme niektoré jeho ustanovenia podrobnejšie.

Celý poriadok má okrem úvodnej a záverečnej časti 31 ustanovení. V úvodnej časti sudcovia, banskí majstri a rada mesta na základe predloženej žiadosti udeľuje súhlas na ustanovenie Bratstva, dovoľuje mu používať banícky znak a ustanovuje, že priestupky proti jednotlivým ustanoveniam posudzuje a trestá toto združenie. Obsahom prvých ustanovení je nabádanie k pravej bohabojnosti, k prejavom pobožnosti, k pravidelnej účasti na bohoslužbách, k prijímaniu oltárnej sviatosti, ako aj poslušnosti vôbec a podľa majetkových pomerov i k podporovaniu farára, kazateľa a kostolníka. Každý baník, hutník a uhliar bol povinný na veľké sviatky (Vianoce, Nový rok, Veľká noc, Turice) chodiť na oferu a podľa svojich možností venovať príslušnú sumu. Pri tom sa všetci musia zdržať pitia pálenky, nezmyselného zaprisahávania sa a hrešenia. Za nedodržanie tohto príkazu bol stanovený trest odovzdať funt loja.

Všetci baníci, hutníci a uhliari boli povinní vo všetkom poslúchať aj „svetskú“ vrchnosť banského mesta (richtára, banského majstra a radu), pokorne ich zdraviť a v závažných problémoch sa s nimi poradiť. Iba v takom prípade bolo možné očakávať ochranu. V prípade, keď niekto akokoľvek zneuctil vrchnosť, neminul ho trest. Pretože sa majitelia musia starať o svojich zamestnancov, sú baníci, hutníci a uhliari, ako aj ich ženy s deťmi, povinní týchto milovať a ctiť si ich. Keď hámre zamrznú, musia hutníci majiteľovi poďakovať, čím dajú podnet k tomu, aby aj ďalej konal v ich prospech.

Každoročne, v prvý deň roka, sa musí v dome starého cechmajstra konať všeobecné zhromaždenie, na ktorom sa pri otvorenej pokladnici zvolí nový cechmajster. Súčasne každý podľa svojich možností odovzdal banskému majstrovi v mene váženého Bratstva novoročný dar. Ak sa niekto zdráhal, bol vykázaný z Bratstva dovtedy, kým svoj priestupok neodprosil a nezložil dve holby vína. Zhromaždenie všetkých baníkov, hutníkov a uhliarov sa konalo aj na Turice a bolo spojené s oslavami i pretekmi v streľbe. Mládenci a tovariši, po predchádzajúcom zvolení mestskej vrchnosti, predvádzali banícky pochod a tanec.

Pre dodržiavanie poriadku sa „bratia“ rozdeľovali do týchto kategórií: baníci -haviari, kováči, lejári, kuriči (pomocníci kováča), obsluhovači pecí (pomocníci hutníka) a uhliari (Berg-Häwer, Hammer-Schmiede, Die Eysenbläser, Heitzer, Zuwarter, Kőler). V prípade, ak by sa jeden nad druhým nadraďoval, bol potrestaný podľa uváženia predstaveného majstra. V Bratstve sa nestrpel zneuctený člen, preto ak niekto hanobil iného, nadával mu a postihnutý to dokázal prostredníctvom dvoch svedkov, musel ho verejne odprosiť a takto mu „vrátiť česť“ (Mikulik 1881).

Pravidelne, mesačne raz, sa zvolávalo zhromaždenie všetkých členov, na ktorom pri otvorenej pokladnici každý baník, hutník a uhliar zložil 12 denárov. Z takto získaných prostriedkov sa v nutných prípadoch podporoval nehodou postihnutý a biedou trpiaci „brat“ a poskytovala sa výpomoc pri výdavkoch na dôstojné pochovanie zosnulého. Poplatok sa mohol požadovať v niektorých prípadoch i štvrťročne odrazu. Ak sa niekto úmyselne oneskoril s platením, musel zaplatiť dvojnásobok, pretože v opačnom prípade bol zavrhnutý. Svoju nespokojnosť a sťažnosti členovia predostierali tiež pri otvorenej bratskej pokladnici. Každá tragická udalosť, najmä smrť „brata“ alebo jeho rodinného príslušníka, sa musela oznámiť cechmajstrovi, prostredníctvom erbu sa pozvalo celé Bratstvo a zložilo sa na žajtlík vína, čo zaväzovalo k pomoci i účasti na pohrebe.

Závažné sú ustanovenia o možnostiach banského podnikania. Každý jednotlivec, ktorý mal záujem dolovať, ohlásil svoj úmysel banskému majstrovi a to najmenej 8 dní vopred. Potom mal možnosť vykonávať banské práce počas 14. dní. Po ich uplynutí bol povinný baňu presne vytýčiť a nechať si ju zaevidovať. Ak sa tak nestalo ani v počas 6. týždňov, bola baňa považovaná za opustenú. Ohraničovanie územia, na ktorom sa vykonávali banské práce , sa konalo raz ročne po Michalovi. Za nesplnenie evidenčných povinností hrozilo majiteľovi prepadnutie bane v prospech iného záujemcu. V prípade, že niekto svoju baňu nechal tri roky mimo prevádzky, bola považovaná za opustenú i vtedy, ak bola správne prihlásená, zaplatená i vytýčená. V prípade, že ju chcel pôvodný majiteľ znovu získať, musel zaplatiť poplatok rovnako ako predtým. Sporné prípady riešilo niekoľko skúsených baníkov, ktorí sa schádzali s dovolením banského majstra a cechmajstra. Baníci museli pre svojich majiteľov verne pracovať. Ak by baník zistil, že v poli jeho majiteľa pracuje niekto zo susedného poľa, alebo niekto iný, musel to ohlásiť. V prípade, že tak neurobil, bol potrestaný. Ruda sa nakladala debien o veľkosti 9. vedier a museli sa raz ročne za prítomnosti banského majstra a cechmajstra odmerať. Debna musela byť úplne naložená dobrou železnou rudou.

Ďalšie ustanovenia sa dotýkajú práce v hámroch a vzťahov v pracovnom procese. Ak niekto pri práci v hámri zbadal neveru a nedisciplinovanosť svojich druhov, musel to oznámiť majiteľovi. Aj za ohováranie bol stanovený trest. Hutník musel ostať celé leto pracovať u toho majiteľa, ktorému sa predchádzajúcu jeseň prisľúbil. Ak svojvoľne prešiel pracovať k inému majiteľovi, mohol ho pôvodný majiteľ donútiť k návratu. V opačnom prípade bol robotník povinný uhradiť vzniklú stratu. Práca sa musela začať vždy v pondelok ráno. Svojvoľné záhaľky hutníkov boli zakázané. Kto bez závažného dôvodu nedodržal pracovnú disciplínu, bol na základe sťažnosti majiteľa potrestaný. Keď sa zamestnancovi vyskytol určitý problém so zamestnávateľom, ktorý sami neboli schopní vyriešiť, mal zamestnanec právo zavolať jedného alebo dvoch majstrov od iného podnikateľa. Na ich prípadnú neochotu sa mohol sťažovať u Bratstva. Cudzí zamestnanec, alebo nečlen Bratstva, musel ale najprv zložiť holbu vína. Opakujúca sa pomalá a neúspešná práca v hámri bez zjavnej príčiny, nemala byť ešte dôvodom na prepustenie z práce. Majiteľ musel najprv dovoliť dvakrát použiť iný pracovný postup. Týmto spôsobom sa najlepšie posúdilo, či je nesprávny postup, alebo zlí pracovníci. Každý čestný majster mal možnosť prijať učňa s podmienkou, že túto skutočnosť najprv ohlási Bratstvu, chlapca predstaví a zaplatí príslušný poplatok.

Pri práci si musel podriadený vždy ctiť nadriadeného a poslúchať ho. Nadriadení mali povinnosť s podriadenými jednať vždy ľudsky a to preto, že spolunažívajú v jednom zväzku. Nesmú opovrhovať ich prípadnou nevedomosťou alebo nešikovnosťou, podceňovať ich a vysmievať sa im, pretože si musia byť vedomí toho, že každý sa najprv musí učiť a nikto nemôže vedieť všetko. Mzda za celý týždeň bola vyplácaná vždy v sobotu poobede. Ak sa stalo, že majiteľ nemal pripravené peniaze, musel tak urobiť v nedeľu po kázni. Pracovať v nedeľu bolo zakázané. Výnimky v mimoriadnych prípadoch povoľoval cechmajster.

Ak sa niekto chcel stať cechmajstrom, zastávať jeho funkciu a mať jeho postavenie, alebo inak spoločensky postúpiť, musel sa vopred prihlásiť u Bratstva, požiadať o dovolenie a zložiť poplatok podľa príslušnosti: kováč a lejár 1 toliar, kurič, obsluhovač pecí &frac12; toliara, pomocník haviara &frac14; toliara. Keď niekto ľahkomyseľne vystúpil z Bratstva a opovrhoval ním, bol potrestaný mestským súdom, pričom sa už nemohol viac stať jeho členom. Majiteľom bolo dovolené podľa vlastného uváženia prijímať do práce aj cudzích robotníkov. Títo boli však povinní vopred zložiť Bratstvu holbu vína. Uhliari, rovnako ako baníci, boli povinní nakladať plné koše. Šichtohaviarske groše museli byť odovzdané Bratstvu.

Záverečná stať tohto poriadku, ktorá je podpísaná sudcom, je vyhlásením mestskej rady o tom, že predmetný poriadok bol stanovený s jednoznačným súhlasom majiteľov s účelom upevnenia morálky a to na vlastnú žiadosť banských a hutných robotníkov. Mestská rada dovolila založiť Bratstvo, čo aj potvrdila mestskými insígniami.

Spoločný cech baníkov, hutníkov a uhliarov založený týmto poriadkom roku 1683 trval až do roku 1743, kedy sa baníci odčlenili a bol založený cech baníkov so svojimi pravidlami, upravenými neskôr v roku 1772. Samostatný cech uhliarov vznikol v roku 1808. Keďže už artikuly spoločného cechu hovoria o prispievaní určitou sumou do spoločnej pokladnice, oprávňuje to k tvrdeniu, že už v roku 1683 boli položené základy tzv. bratskej pokladnice, ktorá s určitými obmenami sprevádza baníctvo prakticky až do doby po svojom zániku. Pretože povolania združené v spoločnom cechu boli, ale aj sú dodnes, obzvlášť rizikové, jedným hlavným jeho účelom bolo odškodňovanie formou podpory.
_______________
Múdry sa teší objaveniu pravdy, hlupák falošnosti.
Registrovaný uživatel
Tradičné remeslá naviazané na les a baníctvo.

V časoch dávno minulých naši predkovia využívali les najmä ako zdroj obživy a len vo veľmi obmedzenej miere ho v našom ponímaní považovali za zdroj drevnej hmoty na stavbu primitívnych príbytkov a výrobu nástrojov resp. kuchynských potrieb. Majitelia panstiev zas les prevažne využívali na poľovačky. Pôvodná ťažba dreva bola len nepatrná a drevo slúžilo k najnutnejšej spotrebe ako palivo resp. stavebné drevo. Ku kvalitatívnej zmene vo využívaní lesa dochádza až na začiatku druhej polovice 16. storočia, keď sa s rozvojom baníctva, sklární, hút, vápeniek, a pod. dostáva do popredia otázka hospodárenia v lesoch a podnikania s drevom. Všeobecný záujem o rôzne formy spracovania a využitia dreva tak prirodzene podnietil aj rozvoj mnohých zamestnaní a remesiel naviazaných na les a produkty z neho, či už uhliarstvo, pltníctvo, tesárstvo, šindliarstvo, korytárstvo a mnoho ďalších.



Splavovanie dreva a pltníctvo
Plavenie dreva patrilo na Slovensku k najstarším spôsobom dopravy dreva vôbec. Už od nepamäti sa drevo z husto zalesnených horských oblastí krajiny, často spolu s rudami, kožušinami a zverinou, splavovalo na pltiach do nižšie položených južných oblastí s nedostatkom lesov.
Na Slovensku sa donedávna pltilo po Váhu, Kysuci, Orave, Hrone, Slanej a Poprade. Pôvodne sa na pltenie využívali skoro všetky riečne toky.

Najprv sa drevo plavilo voľne v kusoch, neskôr sa na plavenie dreva začali stavať plte. Na splavovanie plťami boli vhodné vodné toky s minimálnou hĺbkou koryta 0,5 metra (Váh, Hron, Orava, Ipeľ, Hornád, Poprad). Na splavovanie jednotlivých kusov sa však využívali aj menšie vodné toky s obmedzenou hĺbkou koryta.

O rozsahu a význame tejto formy dopravy dreva v minulosti svedčí aj skutočnosť, že v stredoveku sa za plavenie dreva vyberalo mýto. Takúto výsadu mal napr. kláštor v Hornom Beňadiku. Poddaní Oravského zámku boli zas podľa listiny z roku 1615 povinní ročne postaviť 386 pltí, 211 z nich muselo byť naložených senom, slamou, obilím, soľou, výrobkami z dreva a potravinami pre zásobovanie obyvateľov miest a vojenských posádok ležiacich na Váhu. Odhaduje sa, že ročne sa po Váhu dostalo do Komárna až 20 000 pltí.

Najväčší rozmach dosiahlo plavenie dreva a pltníctvo v druhej polovici 18. storočia a 19. storočí. Rozvoj tejto formy dopravy dreva podnietil hlavne nebývalý rozvoj baníctva a po vyťažení z blízkych a dostupných lesov potreba ťažiť drevo vo vzdialenejších, často úzkych a neprístupných dolinách. Hlad po dreve tak v tom čase podnietil výstavbu vodohospodárskych zariadení na dopravu dreva plavením.
V niektorých horských dolinách sa budovali zaujímavé typy malých účelových vzdúvadiel nazývaných klauzuly (hrádze ktoré mali akumulovať vodu potokov a bystrín v čase jej prebytku na jar a v jeseni). Akumulovaná voda slúžila na zvýšenie prítoku a udržiavanie plavebnej hĺbky. Na stavbu týchto vzdúvadiel sa používal dostupný miestny materiál najmä drevo a kameň na konštrukčnú časť a íl resp. hlbinný materiál na tesnenie. Korytá potokov poniže vodných nádržiek boli upravené alebo sa v sťažených terénnych podmienkach budovali umelé drevené žľaby ktoré ústili až na miesta skládky dreva.

Najväčšie nároky na potrebu dreva boli v banských strediskách spišsko – gemerskej oblasti a to na ťažbu a varenie soli v solivare.

Ľahšia dostupnosť dreva podnietila v niektorých regiónoch Slovenska vznik píl. V Liptovskom Mikuláši mali napr. na tie časy moderné píly firmy Kapp Reiman a Kric.
História plavenia dreva na východnom Slovensku je úzko spätá z ťažbou a spracovaním rudných a nerudných surovín, medzi ktorými zaujímala významné miesto soľ získavaná varením soľanky v solivare pri Prešove.
_______________
Múdry sa teší objaveniu pravdy, hlupák falošnosti.
Registrovaný uživatel
Pálenie vápna na Skýcove

V blízkom okolí i vo vzdialenejších kútoch Slovenska sa Skýcovčania stali známi vďaka kvalitnému vápnu. S pálením vápna začali pred viac ako 250 rokmi. Základnou surovinou bol vápenec, ktorý ťažili v štôlňach na Vápennom vrchu. Bola to ťažká a nebezpečná práca. Nalámaný kameň previezli k peci. Kameň bolo treba uložiť do nej, zasklepiť ju. Najprv sa ukladal po obvode pece, postupne sa vytvorila klenba, pec sa zatiahla. Potom sa kameň kládol na klenbu. Do stredu väčšie kamene a ku krajom drobnejšie. Navŕšil sa kopec, prikryl sa škrutami, aby sa oheň udržal čo najdlhšie.Podľa potreby sa kameň štiepal, tĺkol sa puckami. Pri sklepení pece pracovali 4 – 6 ľudia. Čím ich bolo viac, tým bola pec rýchlejšie zasklepená.

Na vypálenie jednej pece, teda 10 – 12 metrov vápna, sa spotrebovalo 6 – 8 metrov dreva. Pec horela nepretržite 24 hodín, až kým nebol kameň jasno žeravý. Po vychladnutí sa vápno vybralo do pripraveného voza. Do drabinového voza sa vložila z vŕby upletená košina, ktorá zabránila, aby vápno z voza nepadalo.

Okolo polnoci odchádzali furmani do blízkych i vzdialenejších miest i dedín. Vozom, ktorý ťahali kone, sa dostali do Štúrova i do Komárna, cez Veľké Pole do Žarnovice a smerom na Bošany do okolia Topoľčian. Podľa odbytu predaj trval 1– 2 dni, no niekedy 3 – 4 dni. Cez deň predávali svoj tovar, nocovali tam, kde ich zastihla tma. Obyčajne v hostincoch alebo u známych gazdov. Voz zatiahli do šopy a s koňmi prenocovali v maštali. Za predané vápno priniesli vápenkári peniaze alebo naturálie – obilie, kukuricu.

Pece na pálenie vápna sa najskôr nachádzali v blízkosti dediny. Nebezpečenstvo požiaru donútilo vápenkárov presťahovať ich popri ceste smerom na Veľké Uherce. Dovážanie vápenca bolo ďaleko, preto sa začali pece budovať pod Vápenným vrchom smerom na Bošany. V čase najväčšieho rozkvetu vápenkárstva bolo na Vápeniciach až 80 pecí, toľko bolo v dedine aj párov koní. S pálením vápna začínali vápenkári pred Veľkou nocou, prestávku mali počas žatevných prác a po nich pokračovali až do neskorej jesene. Pálenie vápna po vojne postupne zanikalo. Dôvodov bolo niekoľko. Mnoho mladých ľudí odchádzalo z dediny, alebo si našli stabilné zamestnanie vo fabrikách. Aj keď bolo skýcovské vápno kvalitné, jeho cena v porovnaní s priemyselne vyrobeným bola vyššia. A posledným dôvodom bolo združstevnenie dediny v roku 1959. Pece chátrali a postupne boli zbúrané. Sem-tam si vypálili dedinčania vápno pre svoju potrebu na výstavbu rodinných domov.
_______________
Múdry sa teší objaveniu pravdy, hlupák falošnosti.
Registrovaný uživatel
Dobrí článok
Registrovaný uživatel
Obec Rudná leží v západnej časti Rožňavskej kotliny. Vznik obce je úzko spätý so vznikom ťažby rúd v tzv. baníckom regióne Gemer. Územie obce bolo súčasťou Brzotinského panstva, ktoré dostal ako donáciu v roku 1243 Detrich Szár z rodu Ákošovcov. Od jeho potomkov potom po roku 1290 sa dostalo do vlastníctva comesa Batiza (predok Mariássyovcov). Rožňavskú časť panstva v roku 1291 kráľ daroval ostrihomskému arcibiskupovi. V tejto donačnej listine z roku 1291 sa prvý krát písomne spomína obec Rudná vo forme Rodna. V priebehu dejín sa názov obce nemenil:
1327 Rudna
1920 Rudník
1927 Rudná, maď. Rudna, Rozsnyórudna.



Majitelia tzv. baníckeho regiónu, z Akošovcov pochádzajúce rody Bebekovcov a Csetnekiovcov v plodnom súťažení s Mariássovcami sa snažili o najväčší rozvoj baníctva. Vlastne z ich snaženia vznikla i obec Rudná ako banícka usadlosť, o čom presvedčivo svedčí i názov obce. Ťažilo sa tu zlato, striebro, v novoveku železo. Počas tureckej okupácie v 16. storočí obec ťažko postihol nájazd keď veľa mužov odvliekli a zvýšili obci dane z 30 na 80 forintov. Obyvateľstvo všetky priania tureckých nájazdníkov splnilo, aby oslobodilo zajatcov, ale mnoho z nich riešilo neznesiteľné ťarchy útekom z obce.

Nakoľko od začiatku vzniku obce sa jednalo o banícku usadlosť, obyvatelia mali určité výsady. Voľne mohli užívať lesy, rybárčiť v potokoch, mohli chovať prasatá a sliepky a držať ťažné voly, variť pivo z jačmeňa. Taktiež k výsadám baníckych miest a obcí patrilo aj právo voľby vlastného richtára, právo voľného sťahovania sa, voľba duchovného podľa vlastných zvyklostí. V podstate tieto práva podnietili aj rozvoj administratívnych úkonov na určitej úrovni v baníckych obciach už pomerne skoro. Svedčí o tom aj historická pečať obce Rudná zo 17. storočia.

Z hľadiska návrhu erbu obce má významnú úlohu historická pečať obce ako heraldický východiskový prameň. Preto je na mieste pár riadkov o význame pečatí. Jediným prostriedkom overenia platnosti úradných listín v stredoveku je pečať. Príčina je jednoduchá, v dobe keď vedúci spoločnosti znalosť písania prepustili len pre jedinú vrstvu: pre klérus a niekedy dokonca túto znalosť pokladali aj za niečo podradné ani to nemohlo byť inak. Nič nebolo ľahšie, ako pečaťou označiť listinu a takto ju obrazom dobre vnímateľným overiť. Potom nebolo potrebné, aby vyhotovateľ, alebo ten pre koho vyhotovili listinu vedel čo i len sa podpisovať. Tento stav, čo privodil v počiatkoch nutnosť, účelnosť a zvyk neskôr zakotvili v zákonoch. Keď v XV. Storočí sa relatívne rozšírila znalosť písania pečiatka si zachovala svoje jedinečné postavenie. Aj keď sa postupne objavuje pod odtlačkom pečate aj podpis – odtlačok pečate overuje listinu a podpis slúži ako zvýšená záruka na sľuby dané v listine. Samozrejme forma a obsah pečatí v priebehu vekov sa tiež menila. Nárastom počtu listín súvisiacich s tým, že už aj menej dôležité úradné veci sa dávali na papier – vzhľadom na dostupnosť papierového média – pečate sa postupne začali používať i v nižších administratívnych úrovniach t. j. aj v obciach. V tom spočíva veľký význam obecných pečatí ako heraldického zdroja pre návrh obecných erbov. Najstaršia známa historická pečať obce je zo 17. storočia a je datovaná rokom 1643
_______________
Múdry sa teší objaveniu pravdy, hlupák falošnosti.
Registrovaný uživatel
Pekne spracovaná náučná cesta oplatí sa navštíviť Zemplínske Hámre.
Postupne sa dostávajú na svetlo zabudnuté veci , čo je len dobre.

Obrázky:

Obrázek vložený uživatelem
_______________
Múdry sa teší objaveniu pravdy, hlupák falošnosti.

Nové téma Další příspěvek

Stránka: « < 1 2 3 4 5 > »

Sběratel.com » Minerály » Minerály-horniny: história a súčastnosť ťažby na Slovensku

Diskusní fórum | Sberatel.com | články | inzerce | katalog | mince | sběratelé | zápalky |

TOPlist
Sběratel.com je poháněno systémem UseBB 1