Sběratel.com

Nedávno sme sa bavili s Paulom o vojenských knihách z Nemecka, ktoré vystavila jedna užívateľka. Zachytávajú obdobie a frontové udalosti I. sv. vojny. Keďže vlastním podobnú literatúru ale v maďarskej verzii, tak budem uvádzať zaujímavosti vojenského života v tejto téme. Ostatné zábery, ktoré som stiahol z netu snáď nebudú vadiť. Mám databázu fotiek aj zo špecializovaných stránok a stránok, ktoré sú už nefunkčné a myslím, že ich videlo veľmi málo tunajších užívateľov. Mnohé skutočnosti a útrapy z bojov I. sv. vojny mi osvetlil môj nebohý starý otec, ktorý najväčšiu časť služby prežil v talianskych Alpách a na záver v bojoch na rieke Piave.

Časopis Képes Ujság sa snažil vykresľovať vojenský život v poľných podmienkach pomerne idylicky, august 1915.

Obrázky:

Ak nastali tuhé zimy, prestala fungovať aj technika. V období I. sv. vojny bol bežný jav, že vyšší dôstojníci sa dopravovali na frontu vlastným automobilom. Stačilo niekoľko mrazivých dní a vtedajšie vozidlá vyzerali ako sochy z Antarktídy. Tak pózuje pri svojom zamrznutom automobile gróf Thun.

Obrázky:

Pěkný vlákno. Také něco přidám časem. Označím jako "důležité", ať to je na očích.

Bežní vojaci v poli nemali jednoduchý život. Dedove spomienky sa nelíšili od uvedených obrázkov. V takých zemľankách a minimálnej hygiene sa o krátky čas začali šíriť svrab, vši a blchy. A následný jav? Dyzentéria a škvrnitý týfus.

Obrázky:

Poľné lazarety a nemocnice boli najmä v prvom období vojny doslova luxusom. Jednotlivé útvary neboli pripravené na taký počet ranených a chorých vojakov. Využívali sa všetky objekty, teda aj kostoly. Dovnútra nasťahovali lôžka a ošetrovňa bola hotová. Poľný kurát nemal núdzu o svoje ovečky a raneným vojakom odslúžil omšu priamo na svätom mieste.

Obrázky:

Neskôr sa raneným vojakom začalo venovať viacej pozornosti. Rakúsko-uhorská armáda disponovala aj sanitnými vozidlami. Samozrejme tieto motorové vozidlá sa nedajú ani v najmenšom porovnávať s dnešnými sanitkami. Treba však uznať, že na tú dobu išlo o prelomový počin aby sa raneným poskytovala čo najrýchlejšia zdravotná pomoc. Táto fotka sanitnej autokolóny je niekde z Haliče - 1915. V zime to muselo byť oveľa horšie a tam zrejme pomohli len konské povozy.
Spodný obrázok zachytáva nemocničný vagón na prepravu ranených z frontu do zázemia. Aj tu vidieť veľmi primitívne riešenie a umiestnenie visutých lôžok. Ktovie ako sa v tom cítili vojaci s amputovanou rukou či nohou.

Obrázky:

Můj děda za 1. světové války bojoval jako italský legionář, a mne tenkrát nejvíce zaujalo, že vojáci občas spali v jeskyních a sklepech vedle svých mrtvých kolegů. Bitvy se odehrávali ve skalách, a nebylo vždy možné kopat hroby, nebo zákopy, a tak se dělili o úkryt společně živí a mrtví. Vždycky jsem dědy ptal jestli vedle mrtvých dokázal usnout, a on mi vždy řekl, že byli všichni tak unaveni, že když ulehli okamžitě usnuli. A také mi říkal, že na pití fasovali moc dobré červené víno. Dokonce se občas i dohodli s Rakušany, že nebudou střílet na trén s vínem a potom jim část vína předali.
Adalbert

Adalbert a odkedy bol dedo v talianskych légiach? Teda myslím obdobie. Môj dedo narukoval do R-U armády v apríli 1917. Po mesačnom základnom výcviku ich poslali na haličský front aby si navykli. Samozrejme tam už veľké bojové operácie neprebiehali. Väčšinou vykonávali strážnu službu. Po ďalšom mesiaci ich prevelili na taliansky front a vtedy zažili tvrdú vojnu. Ako infanteristov ich využívali na najhoršie práce ako budovanie obranných postavení a zásobovanie horských jednotiek umiestnených vysoko na ľadovcoch. Najvyšší oporný vojenský bod v Európe umiestnili Rakúšania pod vrcholom štítu Ortler, ktorý má nadmorskú výšku 3905 metrov. Jednotky alpských strelcov vyniesli po dieloch rozobraný 70 mm horský kanón M 1899 do výšky 3850 metrov, čo musel byť neuveriteľný výkon!!! Na malej plošine si zriadili palebné postavenie. Málo ľudí vôbec tuší, že do roku 1918 to bol najvyšší vrch Rakúskej manarchie. Roku 1919 po vojne pripadlo územie Taliansku.

Len pre zaujímavosť. Vojenské historické zdroje udávajú, že obsluha jednotiek na frontovej línii si vyžadovala obrovskú pracovnú silu. Na udržanie posádky 100 mužov na 3000 metrovom vrchole bolo potrebných 900 nosičov pracujúcich v štafetách. Obrovské bolo aj plytvanie zdrojmi. Na jednom mieste talianski strelci vypálili 950 nábojov z dela, aby vyhnali 12 rakúskych vojakov z malej skalnej veže. Dve tretiny vojakov zahynulo v dôsledku ťažkých úrazov, pádov a lavín. Len jedna tretina zahynula dôsledkom bojovej činnosti. Keďže mulice a kone sa dostali len na dostupné miesta, zbytok sa musel vyniesť na chrbáte. Na vyššie miesta sa začali inštalovať kladkové systémy a lanovky. Keď nebolo pomoci uviazali sa laná a 15-20 vojakov ťahalo rozobrané kanóny po snehu hore. Respektíve boli aj takí frajeri, ktorí kratšie úseky dokázali niesť ľahké horské kanóny na svojich pleciach.

Obrázky:

Život vysoko v horách a ľadovcových kavernách bol snáď ešte horší ako dolu v zákopoch. Aj v letných mesiacoch sa denné vonkajšie teploty blížili k nule. Omrzliny, zápaly a reumatické horúčky oni brali ako my dnes chrípku. Vojak musel byť jednou nohou v hrobe aby ho zniesli dolu do lazaretu. Ale mali výhodu, že v tej zime im nesmrdeli latríny.

Obrázky:

Horšie dopadli chudáci, ktorí si pri výstupe alebo zostupe nedali pozor. Pošmyknutie a pád znamenal koniec. Vtedy sa málokto istil. Po snehových búrkach a fujaviciach napadlo aj zo 5 metrov nového snehu. Na tieto chvíle čakali ako rakúski, tak aj talianski delostrelci. Po vyčasení začali páliť nad zásobovacie cesty nepriateľa do snehových polí. Takmer zakaždým spustili nejakú lavínu kde zahynulo dosť mužov. Prinajmenšom zatarasili zásobovacie trasy a odrezali zásobovanie horských jednotiek aj na niekoľko týždňov. Dnes sa začínajú talianske ľadovce topiť a horolezci či vysokohorskí turisti objavujú torzá tiel vojakov z rokov 1915-18, ktorí zahynuli pod lavínami.
Talianske úrady každý rok zaregistrujú niekoľko nájdených pozostatkov. Ako rakúsko-uhorských tak aj talianskych vojakov.

Obrázky:

Přiznám se, že nevím od kterého roku děda sloužil v italských legiích, zemřel ještě když jsem byl malý kluk, a většinu jeho vyprávění si pamatuji pouze matně. V paměti mi utkvělo pouze to, že spali ve stejných prostorách, kde byli dočasně uloženi jejich padlí kamarádi, to pro mne bylo dost děsivé, a potom to červené víno, to mi zase přišlo legrační.
Adalbert

Adalbert napsal

Přiznám se, že nevím od kterého roku děda sloužil v italských legiích, zemřel ještě když jsem byl malý kluk, a většinu jeho vyprávění si pamatuji pouze matně. V paměti mi utkvělo pouze to, že spali ve stejných prostorách, kde byli dočasně uloženi jejich padlí kamarádi, to pro mne bylo dost děsivé, a potom to červené víno, to mi zase přišlo legrační.
Adalbert

Ja som mal to šťastie, že dedo sa dožil vysokého veku a s veľmi dobrou pamäťou. Až do mojej dospelosti som sa s ním rozprával o mnohých zážitkoch z fronty. Škoda, že som si niektoré veci nepoznačil a nezapísal.
Je teoreticky možné, že obidvaja bojovali proti sebe na talianskom fronte. Asi sa to už nedozvieme, no život prináša neuveriteľné príhody. Po dočasnom prevelení za nosiča munície a zásobovača horských jednotiek sa o pár mesiacov vrátil k svojej jednotke. V októbri 1917 sa zúčastnil bitky o Caporetto, kde R-U jednotky spolu s nemeckými oddielmi prelomili taliansku obranu a prenikli hlboko do vnútrozemia k rieke Piava. Spomínal, že tam boli často v styku s nemeckými horskými strelcami. Dedo vedel výborne po nemecky aj maďarsky. Často prekladal svojmu veliteľovi roty, ktorý bol Maďar a neovládal iný jazyk.
Mimochodom, druhá zaujímavosť je, že jeden mladý nemecký nadporučík, ktorý bojoval so svojou rotou na tomto úseku fronty nebol nikto iný ako Erwin Rommel. Za dobytie strategického vrchu Monte Matajur, ktorý bol predtým talianskou armádou považovaný takmer za nedobytný, získal Rommel vyznamenanie Pour le Mérite, ktoré si cenil asi najviac vo svojom živote.
Dedo utrpel v bitke na Piave na jeseň 1918 vážne zranenie šrapnelom do temena hlavy. Na hlave mu ostala 15 cm jazva a len vďaka hustým vlasom nebola viditeľná. Dva týždne ležal v lazarete v kóme, no jeho životné funkcie nezlyhali. Mal obrovské šťastie, že jedným z posledných nemocničných vlakov ho odviezli do štátneho vojenského sanatória v Innsbrucku. Zakrátko sa talianska fronta zrútila a nastal bezhlavý útek rakúsko-uhorských vojsk. V Innsbrucku lekári zistili okrem opuchu mozgu aj poškodenú lebečnú kosť na ľavom temene. Absolvoval operáciu a do konca svojho života bol vďačný za záchranu života jednému rakúskemu chirurgovi, ktorého meno som si bohužiaľ nezapamätal. Z toho špitála sa vrátil domov na Slovensko až koncom marca 1919 a rovno do novovzniknutej ČSR.
Avšak osud jeho 3 bratov, ktorí narukovali do armády už roku 1914-15 bol ešte dramatickejší. V máloktorej rodine sa stalo, že na fronte sa ocitli 4 bratia.

...moc pěkný čtení..o první Velký válce se u nás píše hodně málo..myslím ,každá rodina měla nějakou ztrátu..z tátovy rodiny ..babička i děda byli váleční sirotci,takže trafiky nebyly

Víc takového čtení, díky

V každej vojne trpia nielen ľudia ale aj zvieratá. Dnes majú svetové armády vo svojich stavoch služobných psov a horské jednotky občas muly či mulice a možno zopár koní. Terajšie stavy zvierat sa však nedajú porovnať s obdobím I. sv. vojny. Vojenská motorizovaná technika si ešte len razila cestu na frontové bojiská. Najväčšie gro tvrdej práce odvádzali kone. Vojenské úrady rekvirovali kone vo všetkých zúčastnených krajinách. Na jednej britskej netovej stránke sa uvádza, že len v samotnom Anglicku sa odviedlo do armády v rokoch 1914-18 až 1,2 milióna súkromných koní. Teda sa nezapočítava množstvo, ktoré mala armáda vo vlastnom stave predtým. Uvádzajú sa čísla rádovo v stovkách tisícov. Podobne bola na tom nemecká, rakúsko-uhorská či ruská cárska armáda. Asi najviac utrpenia zažili kone delostreleckých jednotiek. Frontové línie pri presune ťažkej artilérie boli posiate uhynutými alebo na smrť vysilenými koňmi. Pokiaľ sa zviera po 10-15 minútach nevzchopilo, nasledovala guľka do hlavy a zapriahal sa záložný kôň. Na belgických alebo holandských rovinatých poliach počas jesenných dažďov alebo jarného oteplenia vznikla taká istá brečka ako v ruských stepiach známa ,,Rasputica". Niektorí vojenskí pohoniči pri presunoch ťažkých mažiarov nemilosrdne bičovali záprahy svojich koní až do fatálneho konca. Prikladám obrázok vojenského trénu pri muničnom zásobovaní prednej línie - november 1916.

Obrázky:

Vo väčšine jednotiek však boli nútení sa o kone postarať, pretože nebolo jednoduché zo dňa na deň doplniť predpísané stavy zvierat. Vojenskí veterinári nemali o nič menej práce ako doktori v lazaretoch. Pokiaľ bol kôň iba vysilený a nemal vážnejšie zranenie, najrýchlejšia vzpruha bola dávka konskej infúzie. Za 2-3 dni oddychu a primeranej kŕmnej dávky bolo zviera v poriadku.

Obrázky:

Od roku 1916 sa bojujúce armády pokúšali chrániť svoje zvieratá aj plynovými maskami. Či toto opatrenie fungovalo, ťažko povedať. Na krátky čas možno taká ochrana splnila účel, ale pri práci v záprahu či jazde s kavaleristom v sedle toto rozhodne nemohlo pomôcť. Alebo už vtedy išlo o nejakú vojnovú propagandu?
Tieto zábery skôr pôsobia ako z nejakého sci-fi filmu.

Obrázky:

...myslím propaganda...jsme totálně připraveni jo,čteš se moc pěkně,pokračuj.prosim

Vojsko vo Východnej nemeckej Afrike pod vedením generála Paula von Lettow-Vorbecka sa so striedavým úspechom snažilo skrotiť a osedlať zebry. Mnoho koní z Európy si ťažko zvykalo na tropické podnebie a exotické zvieracie nákazy. Zebry boli voči chorobám imúnne a ukázali sa ako odolné zvieratá aj v sedle či záprahu. Lenže ich občasná tvrdohlavosť, silný stádovitý pud a takmer neovládateľnosť v čase ruje z nich učinili absolútne nevhodných adeptov na takéto použitie.

Ešte krátko k osobe generála von Lettow-Vorbecka. Koloniálne jednotky zložené z 3000 Európanov (najmä Nemcov) a 11 000 afrických domorodcov niesli pomenovanie Askari. Počas celého obdobia I. sv. vojny ich nedokázali spojené britské a juhoafrické oddiely o sile takmer 300 000 mužov poraziť. Partizánsky a gerilový spôsob boja a lákanie nepriateľa do vopred pripravených pascí, bol zo strany Nemcov absolútne novátorský. Bitka o Tangu z 3. až 5. novembra 1914 bola priam hviezdnym víťazstvom Askariov. Z generála von Lettow-Vorbecka učinila doslova cez noc vojenskú legendu. Britským imperiálnym jednotkám spôsobil straty gigantických rozmerov. 60 000 tisíc mŕtvych a ranených behom 2 dní bolo v tej dobe nepredstaviteľné číslo!!! Britská verejnosť ostala v šoku a parlament sa otriasal v základoch. Nastal hon na nemecké jednotky takmer po celej južnej časti Afriky, ktoré ale vďaka brilantnej taktike von Lettow-Vorbecka sa v pravý čas stiahli aby o týždeň zaútočili na nič netušiacu britskú posádku o 200 km ďalej. Nemecká Schutztruppe ako túto miniarmádu označovali sami Nemci, vďačila za svoje úspechy spriateleným domorodcom a schopnostiam ich stopárov a siete vyzvedačov a napokon dobre organizovaným lodným zásielkam. Až do konca vojny neboli Briti schopní dostihnúť a v rozhodujúcej bitke poraziť von Lettow-Vorbecka. On sám sa dobrovoľne vzdal so svojimi jednotkami až 3 dni po skončení vojny na území vtedajšej Severnej Rodézie, keď dostal oficiálnu správu z Nemecka o kapitulácii a prímerí. Napokon sa dostal so svojimi vojakmi do Európy a dožil v Nemecku ako oslavovaný vyslúžilec.
Je uvádzaný ako jediný nemecký generál v I. sv. vojne, ktorý nebol vojensky porazený a vzdal sa z vlastnej vôle, keďže vojna oficiálne skončila.
A úplná perlička na záver. Domorodí vojaci Askariovia, ktorí bojovali pod von Lettow-Vorbeckom, poberali počas trvania Weimarskej republiky a neskôr od SRN vojenské penzijné dávky.

Obrázky:

ramires napsal

...myslím propaganda...jsme totálně připraveni jo,čteš se moc pěkně,pokračuj.prosim

Ramires, ono ťažko povedať či plynové masky na zvieratách sú propaganda. Vložím tu obrázky vojenských psov, u ktorých zámerne prebiehal výcvik v maskách. Ide pritom nielen o nemeckú armádu. Takto cvičili psov aj Angličania a Francúzi.

Obrázky vojenských psov v maskách:

1. Nemecko - tento záber ukazuje už vojakov Reichswehru roku 1920
2. Francúzsko - 1916
3. Británia - tento záber troch Airedale terier je už z roku 1939

Obrázky:

...myslím,že to mělo ukázat připravenost společnosti bránit se plynovému ůtoku...ty psy a všechno okolo toho byly obrázky který měli ukázat totální připravenost a pro nepřítele zpráva ..jsem připraven..a fungovalo to...plynové ůtoky byly postupem času byly řidší

Rakúsko-uhorské jednotky nevybavovali svojich psov plynovými maskami a vôbec ich nešetrili pri akejkoľvek práci. Zásobovacie a pracovné jednotky využívali psie záprahy s veľkým nasadením. Ktovie aké nároky sa kládli na psov počas dňa a či vojenské normy vôbec určovali max. hmotnosť prepravovaného materiálu na jedného psa.

Obrázky:

Pokiaľ sa naskytla možnosť, vojaci monarchie zrekvirovali volské poťahy. Armáda ich cielene nedržala vo svojich stavoch. Voly sa vyznačovali väčšou ťažnou silou ako konské záprahy. Nevýhodou bola ich pomalosť. Vojak, pohonič volského záprahu sa radšej trpezlivo tmolil okolo týchto komotných zvierat ako sa zúfalo snažiť prežiť v zákopoch prvej línie. Tylové a zásobovacie jednotky boli azda najpreferovanejšou zložkou bojujúcich armád medzi jednotlivými vojakmi. Jednoducho niekde sa zašiť a byť čo najďalej od ohrozenia života. Každý vojenský teoretik a praktik musí uznať, že výhodnejšie je stokrát stúpiť do volského lajna ako raz na mínu.

Obrázky: