Sběratel.com

Zvláštna pozornosť pri vojenských operáciach sa venovala vzdušnému prieskumu. Prvé lietajúce ,,drony" sa používali už v starom Egypte, teda cca pred 5000 rokmi. Áno sú to poštové holuby. Neuveriteľne efektívna spojovacia technika na prenos správ, najmä v období vojen. Už pred I. sv. vojnou začal nemecký chovateľ holubov a zároveň nadšený fotograf Dr. Julius Neubronner experimentovať s holubmi ako nosičmi malej fotokamery. Sám skonštruoval ľahký prístroj z tenkým hliníkovým puzdrom o hmotnosti asi 90 gramov, ku ktorému prirobil malé popruhy. Privykal svojich holubov lietať s týmto zariadením. Prístroj dokázal urobiť niekoľko záberov počas letu holuba. Tak získal prvé fotografické snímky z letu v malej výške. Keď sa o týchto úspešných pokusoch dozvedeli nemeckí armádni činitelia, okamžite sa chopili tejto myšlienky. Letecké kamery a aparáty ešte zďaleka neboli na takej technickej úrovni aby dokázali z veľkej výšky urobiť kvalitnejšie zábery zemského povrchu. Holub s týmto aparátom sa ukázal ako ideálny prostriedok na vzdušnú špionáž nad nepriateľskými líniami. Letel zhruba v 30 metrovej výške a nižšou rýchlosťou, keďže bol obmedzovaný záťažou aparátu. Dnes môžeme jednoznačne potvrdiť, že predchodcami moderných prieskumných dronov boli holuby nemeckého doktora.

Obrázky:

Každá z bojujúcich strán svetového konfliktu, hneď na začiatku vojny r. 1914 nasadila do poľnej služby armádne holuby. Snažili sa im poskytnúť čo najlepší komfort a odchov v pojazdných holubníkoch. Niektoré boli ťahané koňmi, no v neskoršej fáze vojny napr. britské či americké frontové holubníky prerobili na plne motorizované.

Obrázky:

Pro zajímavost.
I holubi byli chránění proti plynu (Dřevěné bedny s filtrem.). A byli i dost odolní.

Áno viem, že ich chránili v špeciálnych debnách. Aj si ma predbehol s príspevkom. Tak teda jednu protiplynovú prepravku na holuby prikladám.

Obrázky:

Asi žiaden iný živočích okrem psov nezachránil toľko ľudí ako holuby. Brali si ich na palubu posádky lodí, ponoriek, lietadiel ale dokonca aj tankov. Ešte aj v II. sv. vojne mnoho spojovacích prostriedkov v boji zlyhalo a holub bol posledná záchrana ako podať správu o stroskotaní, či havárii alebo hroziacej katastrofe. Do predných línii sa často privážali letecky a spúšťali na padákoch v špeciálnych košoch.

Obrázky:

Nedávno mě zaujal "Brewster armor" US pěchoty (18 kg váha). (foto 1) Na frontu se to zřejmě nedostalo, zůstalo jen u testů. Nicméně lehčí verze brnění měla každá armáda...
Obecně v první válce jakoby se vracela doba rytířů..i ruční/zákopový zbraně si vojáci dělali celkem podobný dávnejm dobám. Něco jako naši Husiti.

A když se na vás valil voják ve zbroji s řemdihem v ruce, v kouři a hluku dělostřelecký a pěchotní palby, plynu..To musel bejt opravdu silnej zážitek.

NA poslední foto dle popisku náš, Rakousko-Uherskej chlapík.

Obrázky:

Ti psi (i lidi) v gasmaskách (#22 příspěvek) jsou děsivý vizuálně. Vždy mě to fascinovalo. V další válce už masky vypadaly normálně.

V Británii majú holuby dokonca svoju vlastnú medailu za zásluhy v boji tzv. Dickin medal. Málo sa vie o skutočnosti, že aj u nás v Československu ešte do r. 1955 boli chovatelia holubov viazaní armádnymi predpismi. Museli byť členmi spolku, nad činnosťou ktorého dohliadal člen vojenskej správy a člen Zväzarmu. Kto choval holuby načierno mohol mu byť chov úradnou mocou zabavený alebo zlikvidovaný. V prípade vojenského konfliktu musel chovateľ poskytnúť vybrané jedince armáde.
Dodnes sa však holuby používajú aj na kriminálnu činnosť. Väčšinou sa holubovi priviaže vrecko s drogami a nechá letieť aj cez hranice. Prikladám obrázok holuba, ktorý unavený zosadol pod nadmernou ťarchou balíčka amfetamínových tabletiek a niekto si všimol náklad. Privolanej polícii sa holub samozrejme nebránil.

Obrázky:

Službu na bojiskách I. sv. vojny vykonávali aj zvieratá ako ťavy. Ich použitie sa odohrávalo najmä na bojiskách Afriky či Blízkeho a Ďalekého východu. Používali ich ako vojská Osmanskej ríše, tak aj spojené britské a indické jednotky. Ťavy sa dali vycvičiť a zvyknúť aj na streľbu zo sedla. Bežne však na svojich chrbtoch prenášali časti poľných kanónov alebo munície.

Obrázky:

K jednotkám Osmanskej ríše sa viaže jedna zaujímavosť, o ktorej má vedomosť len veľmi málo súčasnej slovenskej a českej populácie. Po veľkých stratách medzi R-U vojakmi a nemeckými jednotkami v roku 1916 na úseku haličskej fronty, vyvstala potreba urýchlene posilniť tento úsek. Hrozilo, že ruské cárske vojská môžu prelomiť frontu a dostať sa ďaleko na západ. Teda ohroziť nielen Uhorsko ale aj Sliezsko. Nemci a Rakúšania dostali nečakanú pomoc v podobe 2 tureckých divízií, ktoré sa začali presúvať na haličský front v júli 1916. Historické zdroje uvádzajú, že po viac ako 200 rokoch opäť vkročila noha tureckého vojaka na územie Uhorska. Divízie sa presúvali vlakmi. Niektoré oddiely Turkov cestovali aj cez územie Slovenska smerom na Humenné-Medzilaborce-Lupkowský priesmyk-Sanok. Pravdaže vtedy to bolo územie Rakúsko-Uhorska. Až po rozpade monarchie viedla hranica medzi ČSR a Poľskom v Lupkowskom tuneli.
V tvrdých bojoch proti ruským vojskám zahynulo asi 15 000 Turkov. Na Slovensku sa udáva pochovaných 52 tureckých vojakov. V Česku ide o stovky padlých. Len v Pardubiciach kde bol veľký vojenský lazaret sa udáva, že na vojenskom cintoríne leží viac ako 500 tureckých vojakov, ktorí podľahli zraneniam.
Kto by to povedal, že Turci budú občas nielen naši nepriatelia ale aj spojenci. Posledné osmanské jednotky sa vrátili domov v septembri 1917.
Vo Viedni sa nechali vytlačiť akési ďakovné pohľadnice na konci tejto kampane. Niečo v zmysle: ,,Vojnová pomoc tureckých jednotiek v Haliči. Spomeňte si na tureckých bratov v zbrani".

Obrázky:

O Turcích v Pardubkách jsem nevěděl..google vyplivl, že tam byl před pár lety dokonce velvyslanec Tureckej se poklonit.

Spojení Turecka a RU je podivností, vždyť to byli stovky let tradiční nepřátele na život a smrt..Ale logiku má.. Obě velmoci měly zářivou historii, obě upadaly a zaostávaly..

Tak hlavně měli společného nepřítele - Rusko.

Na tom se zase až tak moc nezměnilo.

Turci byli hlavně spojenci Německa. Respektivě Německo se snažilo Turecko modernizovat (železniční dráha, armáda, atd.)

Paul napsal

O Turcích v Pardubkách jsem nevěděl..google vyplivl, že tam byl před pár lety dokonce velvyslanec Tureckej se poklonit.

Spojení Turecka a RU je podivností, vždyť to byli stovky let tradiční nepřátele na život a smrt..Ale logiku má.. Obě velmoci měly zářivou historii, obě upadaly a zaostávaly..

O týchto spojenectvách dnes nevie mnoho našich obyvateľov. Ani za I. ČSR ani počas socializmu sa touto témou historici takmer nezaoberali. Po vzniku novej republiky sa všetky staré hriechy a nevhodné spojenectvá okamžite pripisovali na vrub bývalej monarchie alebo cisárskeho Nemecka. Veľa vecí sme sa dozvedeli až po páde socializmu.
Taký Jan Sobieski sa musel určite v hrobe obracať. Jedného habsburského cisára zachránil na tróne ale ďalší habsburskí pra-potomkovia neváhali prijať pomoc a spojenectvo od niekdajšieho úhlavného nepriateľa nielen Európy ale aj kresťanstva vôbec. Podobnú paralelu ale v obrátenom garde vidíme na Ukrajine. Koho by vôbec pred 15-20 rokmi v Európe napadlo, že Rusko zaútočí na Ukrajinu a bude tam páchať také zverstvá, keďže sa vo svete prezentovali ako dva bratské národy?

Napokon ani v dejinách svetovej politiky nebolo ničím neobvyklým, že príbuzensky spriaznení panovníci sa najprv schádzali na rodinných akciách a oslavách, deklarujúc jednotu, aby sa vzápätí pri politických otrasoch bez najmenšieho zakolísania postavili proti sebe vo vojne. Kráľovná Viktória by zrejme niektorých vnukov riadne prefackala. Bola to dokonca najobľúbenejšia babička nemeckého cisára Wilhelma II. Zasa podobnosť anglického kráľa Juraja V. a ruského cára Mikuláša II. je nezameniteľná.
Bratranci a potom protivníci! Mikuláš II. a Juraj V. síce bojovali na jednej strane, no keď Mikulášovi a cárskej rodine už tieklo do topánok, anglický kráľ mu odmietol povoliť vstup na územie Británie. Ani najbližšej rodine sa niekedy nedá veriť.

Obrázky:

Nepodarilo sa mi vložiť ďalší obrázok. Tak ešte raz. Zľava ruský cár Mikuláš II. a britský panovník Juraj V.
Skoro ako bratia.

Obrázky:

Najväčší chudáci v cárskej armáde boli obyčajní pešiaci. Roku 1916 po obrovských stratách, ktoré utrpela aj ruská armáda, na frontu odvádzali všetkých bojaschopných mužov. Snáď viac ako 50% z nich tvorili vidiečania. Teda jednotky infanterie tvorili obyčajní negramotní mužici z roľníckych vrstiev. Títo otcovia rodín v rokoch, bez poriadneho výcviku, mali na fronte zrejme len dve možnosti. V nespočetných protiútokoch zahynúť v nepriateľskej paľbe, alebo cielene padnúť do zajatia. Po celom Rakúsko-Uhorsku vznikali kmeňové a následne menšie pracovné zajatecké tábory. Najväčšie percento zajatcov tvorili Rusi a Srbi, menej Taliani. Týchto využívali ako pracovnú silu nielen štátne fabriky ale aj súkromné firmy, mestá a obce. Napokon ich úrady prideľovali aj na jednotlivé statky a hospodárstva, ktorých mužské osadenstvo muselo narukovať. Zajatci si dokonca mohli privyrobiť a okrem stravy dostávali menšie finančné plnenie v tzv. táborových platidlách. Boli to núdzové platidlá, ktorých nominál bol takmer totožný s drobnejšími R-U korunami. Emitovala ich vojenská správa táborov alebo priamo magistrát mesta. Platili však len na obmedzenom území alebo v táborovej kantíne, prípadne u vopred zazmluvnených obchodníkov, toho-ktorého mesta. Tento spôsob mal zajatcom znemožniť tajne našetriť zákonné peniaze a neskôr sa pokúsiť o útek. Magistrát potom obchodníkovi vymenil táborové platidlá za skutočné peniaze.
Jeden ruský zajatec slúžil na gazdovstve mojich prarodičov rok. Začiatkom jesene 1918 ho repatriovali späť do Ruska. Cez deň pracoval s koňmi na statku a poli, večer sa musel hlásiť v tábore kde povinne prenocoval. Z rozprávania viem, že bol celkom pracovitý a mimoriadne nenáročný. Pokiaľ sa choval bezproblémovo, mal oveľa voľnejší režim ako nespoľahliví a rebelujúci zajatci a často chodil na pracovisko bez dozoru. Tu išlo o to, že na každom gazdovstve sa chovali statky, hydina a ostatné zvieratstvo. Teda vojaci mali nejakú istotu, že na súkromnom hospodárstve nebudú trpieť hladom. Pokiaľ si zastali svoju robotu, občas sa našiel i nejaký kus oblečenia. Zajatci, ktorí neprejavovali loajalitu voči väzniteľom a ukazovali buričské sklony, ostali zavretí v tábore. Tam sa však dôsledky hladu a podvýživy prejavili veľmi rýchlo. Potravinových prídelov sa často nedostávalo ani pracujúcim civilom vo fabrikách. Zajatci si veľmi rýchlo spočítali či majú väčšie šance na prežitie v tábore alebo vonku na poľnohospodárskych prácach.

Záber frontových zajatcov ruskej cárskej armády.

Obrázky:

TONY už jsi napsal knihu ??Měl bych zájem,opravdu,píšeš moc hezky

Ti vypadají dost žalostně.
Fotka by měla být pořízena 1914, bitva o Przemyśl ..

ramires napsal

TONY už jsi napsal knihu ??Měl bych zájem,opravdu,píšeš moc hezky

Niečo som už publikoval (monografiu ako spoluautor). Ale ide skôr o historickú problematiku, ktorá sa dotýka dosť vymedzeného územia Slovenska. Taká práca zasa nemá potenciál osloviť širšiu čitateľskú verejnosť. A už vôbec nie v zahraničí, samozrejme pokiaľ nejde o bývalého rodáka, ktorý pozná tento kraj a jeho špecifiká.

Paul napsal

Ti vypadají dost žalostně.
Fotka by měla být pořízena 1914, bitva o Przemyśl ..

Áno máś pravdu. O pevnosť Przemyśl sa bojovalo veľmi intenzívne. Bola to najväčšia pevnosť Rakúsko-Uhorska. Po dobytí pevnosti ruským vojskom 22. marca 1915 padlo do zajatia cca 117 000 vojakov habsburskej monarchie. V lete sa karta obrátila a cárska armáda musela utekať naspäť. Straty na životoch boli však katastrofálne na obidvoch stranách.

O těchto akustických zrcadlech máte povědomost?
https://en.wikipedia.org/wiki/Acoustic_mirror

Pavel_III napsal

O těchto akustických zrcadlech máte povědomost?
https://en.wikipedia.org/wiki/Acoustic_mirror

Ten názov ,,akustické zrkadlo" je dosť nešťastne zvolený. neviem kto to tak pomenoval. Ale nakoniec v tom článku je dosť presne popísaný účel týchto konštrukcií. Vo vojenskej terminológii sa používa anglický výraz ,,acoustic locator", teda akustický lokátor (zameriavač). Pravdaže ich vývoj sa začal už za I. sv. vojny. Bola to snaha o zachytenie zvuku približujúcich sa nepriateľských lietadiel na čím väčšiu vzdialenosť. Po zavedení leteckých radarov do služby začiatkom 40. rokov, takým zariadeniam definitívne odzvonilo. Samozrejme treba dodať, že akustické lokátory sa úspešne začali používať aj vo vojenskom námorníctve.

Tak já ten název nevymyslel. Ale echolokátory mají svoje heslo: https://en.wikipedia.org/wiki/Acoustic_location .
To "zrcadlo" bude spíš podle architektonické podoby.
Ovšem neznal jsem, nikdy jsem to neviděl, obrázky jsou pěkné a u toho echolokátoru taky (ten japonský vypadá obzvláště zdařile).
Ve filmech se to asi nikde neobjevuje?

Pavel_III napsal

O těchto akustických zrcadlech máte povědomost?
https://en.wikipedia.org/wiki/Acoustic_mirror

Kupodivu ano. Už se párkrát objevily v pár dokumentech z poslední doby.