Sběratel.com

Je moc pěknej! Vratislavů mám sedm a tohohle bych bral všema deseti...

kruci, kde je berete? vzpomente si na me s nakym vejskrabkem...

oliver napsal

nemam, kde bych ji sebral... vim, zes to tu avizoval... ale ty roky... to je soda... to se toho pulka co tam bylo ztrati...

A kolik už se toho rozkradlo z našich museí... uff...

hmmm mozna by to bylo zajimave tema na nejaky prispevek...

jo zajímavý článek, denárky mám rád a nemám rád, když se objeví něco, co nemám a nejspíše nikdy mít nebudu

Prínos banskobystrického medeného hámra pre rozvoj európskeho mincovníctva v 18. a 19. storočí

Medený hámor v Banskej Bystrici bol donedávna druhým najstarším činným priemyselným podnikom na Slovensku - po kremnickej mincovni. Zostal v prevádzke ešte viac ako štyri storočia po zániku Thurzovsko-fuggerovskej spoločnosti, ktorej bol pôvodne jednou z významných súčastí.

Hoci Banská Bystrica mala mincovňu v 20. a azda aj v 30. rokoch 16. storočia, predsa sa do dejín európskeho mincovníctva zapísala až približne o 200 rokov neskôr. Od druhej polovice 18. storočia začalo prúdiť jej medené bohatstvo nielen za hranice Uhorska, ale aj mimo územia habsburskej monarchie, a to jednak vo forme mincových platničiek, jednak v podobe hotových platidiel razených kremnickými minciarmi.

Banskobystrický medený hámor dodával upravenú meď Kremnici na legovanie, t. j. upravovanie rýdzosti strieborných i zlatých mincí, už krátko po svojom vzniku koncom 15. storočia. Neskôr, počas protihabsburského povstania Františka II. Rákocziho, zásoboval kremnickú mincovňu cánami, z ktorých sa razili polturáky, ako aj ich 10- a 20-násobky, čiže libertáše. Z medzerovito zachovaných záznamov vyplýva, že len v rokoch 1705 a 1707 bankobystrická komora dodala Kremnici 248 ton spracovanej medenej suroviny. Libertáše prenikli až do západnej Európy, no nie ako platidlo, ale ako akýsi politický plagát. K ich rozšíreniu prispel priam magický nápis na nich "PRO LIBERTATE". Sám Rákoczi sa s nimi údajne stretol na jednej zo svojich exilových ciest až v Španielsku.

Prvé vládne medené mince v rakúskej časti Svätej ríše rímskej zaviedla Mária Terézia hneď na začiatku svojho panovania v roku 1740. Vtedy štajerská mincovňa v Grazi začala raziť soldá pre grófstvo Goricia a Gradiška. Hoci sa medenáky zakrátko objavili aj v rakúskom Nizozemsku, predsa len obiehali na malých obmedzených územiach. Obidva prípady preto možno hodnotiť iba ako okrajovú záležitosť. Za oficiálne zavedenie drobných medených mincí Máriou Teréziou do obehu v celom štáte možno považovať až rok 1759. Býva vyrazený na prvých tereziánskych medenákoch z Uhorska, rakúskych dedičných krajinách i Luxemburska. Pre mnohé mincovne vtedy nastal čas ťažkých skúšok. Kremnica sa však pri spustení razby v medi mohla opierať o výdatnú banskobystrickú surovinovú, neskôr čiastočne aj spracovateľskú základňu.

Podľa Zlatej knihy baníckej sa medené cány v Banskej Bystrici pre kremnickú mincovňu začali vyrábať práve v roku 1759. Keďže tento pamätný reprezentatívny spis bol určený korunným princom, jeho zostavovateľ nepovažoval za potrebné pripomínať chvíľkový nedostatok lojality oboch banských miest voči Habsburgovcom v čase rákocziovského povstania. Z toho istého prameňa sa dozvedáme, že roku 1761 bolo v banskobystrickom medenom hámri vybudované valcovacie zariadenie. Hneď vedľa neho súčasne zriadili miestnosť pre vyrezávanie mincových platničiek. Zamestnancom banskobystrickej komory sa tým do značnej miery uľahčila práca: veď prevážať do Kremnice vrecia s kovovými kotúčikmi bolo oveľa ľahšie ako sa namáhať s rozmernými a ťažkými pásmi - cánami. Podobne pre mincovňu v Kremnici bolo tiež prijateľnejšie, že mohla vypustiť opracovanie často nerovnomerne vykovaných plechov a pristúpiť hneď k razbe mincí z hotových platničiek.

Z pôvodne neuhorských kremnických mincí, ktoré sa aspoň sčasti razili na základe banskobystrickej medi, treba najprv spomenúť grešle. Tento nominál, predstavujúci hodnotu 3/4 groša, bol známy v nemeckých krajinách už od 16. a v rakúskej časti Svätej ríše rímskej od 17. storočia. V roku 1763 ho pokusne zavieli aj v Sedmohradsku - odtiaľ jeho označenie v Zlatej knihe baníckej "uhorské grešle". Išlo o prejav centralizačných snáh Márie Terézie a zároveň o jeden z neúspešných pokusov o unifikáciu ríšskej meny. O cudzorodosti tohto platidla v krajinách svätoštefanskej koruny, najmä z maďarského pohľadu, svedčí skutočnosť, že vo výkazoch o produkcii kremnickej mincovne, vyhotovených koncom minulého storočia, sa uvádza iba v prepočte na neobvyklé polovičné polturáky.

Medené platničky začala najprv vyrábať kremnická mincovňa, a to v takých množstvách, že si mohla dovoliť vyvážať ich do iných mincovných miest, ako Viedeň, Alba Iulia (Gyulafehérvár) alebo Baia Mare (Nagybánya). Podľa známych katalógov sa sedmohradské grešle razili v rokoch 1763 až 1765 v Albe Iulii. Časť mincových platničiek, ktorá sa sem doviezla z Banskej Bystrice cez Kremnicu, bola však už vyrazená v podobe hotových mincí. Išlo pritom o malé množstvá vyrazené rádovo v desiatkach tisícov. Po roku 1765 sa ten istý druh platničiek vyvážal aj do pražskej mincovne. Časť dodávky mala aj tu formu finálneho výrobku.

Zlatá kniha banícka uvádza, že z banskobystrických platničiek sa v 60. rokoch 18. storočia razili aj štvrťgrajciarniky. V rakúskych dedičných krajinách a v Sedmohradsku miestne mincovne uvádzali do obehu v tom istom čase medenáky s rovnakou hodnotou, avšak s názvom fenig. Zatiaľ ostáva otvorenou otázka, pre ktorú mincovňu sa vlastne štvrťgrajciarnikové platničky v Banskej Bystrici v tom čase vyrábali. Isté je len jedno, že domáce mince s uvedenou hodnotou sa v Kremnici razili až s letopočtom 1779.

Ďalšia kapitola v dejinách spracovania banskobystrickej medi pre neuhorské mincovníctvo bola potom napísaná až na sklonku panovania Jozefa II., a to pri razbe kremnického polsolda (1788 - 1789) a solda (178 pre Goriciu a Gradišku. Išlo o grófstvo na území dnešného Slovinska pri talianskych hraniciach.

V roku 1791 sa v banskobystrickom medenom hámri realizovala významná objednávka na mincové platničky pre Francúzsko. V auguste toho istého roku bola prijatá pilnická deklarácia, v ktorej rímskonemecký cisár Leopold II., pruský kráľ Fridrich Wilhelm a bratia zosadeného francúzskeho panovníka vyjadrili ochotu zasiahnuť proti revolúcii všetkými prostriedkami. Takmer vzápätí dostala Miestodržiteľská rada v Uhorsku ponuku z Paríža, aby pomohla usporiadať peňažné záležitosti v krajine zmietanej revolučnými pohybmi a zabezpečila výrobu medených mincových platničiek pre francúzske mince. Vzhľadom na to, že medený hámor v Banskej Bystrici už tri desaťročia vyrábal mincové platničky, túto žiadosť postúpili banskobystrickej komore. Francúzska strana však bola ochotná prijať iba vysoko kvalitné, svetlé a hladké medené kotúčiky. Na splnenie takejto podmienky potrebovali pracovníci hámra čistú, teda nie potočnú, ale dážďovú alebo pramenistú vodu, ktorá by dôkladne očistila platničky. Potrebný vodný zdroj sa nachádzal asi kilometer od mediarskeho podniku. Mestská rada dala súhlas na dočasné zavedenie vodovodného potrubia. Žiaľ, nepoznáme rozsah realizovaných prác. Nepodarilo sa zistiť, v akom množstve sa banskobystrické platničky vyviezli do Francúzska, ba ani to, na aký druh mincí sa použili.

Razbu neuhorských kremnických medených mincí na základe banskobystrickej suroviny máme doloženú aj z rokov 1794 až 1799. Záznamy o produkcii mincovne v Kremnici sa však nezhodujú s tým, čo poznáme zo zberateľských i štandardných katalógov mincí. Jestvuje napríklad len jeden druh solda Františka II. s kremnickou značkou "K" - s letopočtom 1794. Mincovňa v Kremnici však produkovala tento druh platidla z banskobystrických platničiek aj v rokoch 1796 až 1798. O rok neskôr prišli na rad dvojsoldá. V prípade ich razby sa všetky druhy dostupných prameňov vzácne zhodujú. Ako predchádzajúci nominál boli určené pre grófstvo Goricia a Gradiška, ktoré sa ozbrojeným silám habsburského cisárstva iba krátko predtým podarilo opäť vybojovať spod francúzskej okupácie. Pre túto krajinu istý čas pracovala aj mincovňa v Smolníku. Presnejšie do júna 1799. Potom sa musela preorientovať iba na domáce platidlá. Pre kremnických minciarov, no najmä pre medený hámor v Banskej Bystrici to prinieslo značné zaťaženie. Dodávky mincí nedosahovali požadovaný objem. Po ráznych intervenciách z viedenského dvora sa Kremničania ohlásili, že mincovňa môže mesačne spracovať až 980 centnárov hotových platničiek. Banskobystrická komora však bola schopná vyrobiť iba 600 centnárov tohto polovýrobku za mesiac. Na príkaz Viedne sa potom začalo pracovať aj na nočné zmeny, ba aj cez nedele a sviatky, len aby sa dodávky z medeného hámra mohli vyrovnať kapacite kremnickej mincovne. Celkove na razbu dvojsolda dodala banskobystrická komora do Kremnice 1687 centnárov, t. j. 94,5 tony mincových platničiek.

Na začiatku 19. storočia, presnejšie v rokoch 1802 - 1803, máme z kremnickej mincovne doloženú obnovenú razbu dvojsolda pre Goriciu a Gradišku. Keďže sa mala udiať pri čo najmenších nákladoch, na minciach sa ponechal pôvodný letopočet 1799.

Nominál solda, jeho diely a násobky má medzi neuhorskými kremnickými mincami razenými z banskobystrickej medi pravdepodobne najsilnejšie zastúpenie. Dosvedčuje to aj prípad jeho razby z roku 1862. S týmto letopočtom produkovala kremnická mincovňa celé i polovičné soldá. Miestom ich určenia však tento raz bolo Lombardsko-Benátsko. Ich náklad dosiahol spolu objem necelých 15 miliónov kusov. Razidlá dodala viedenská mincovňa, kde ich vyhotovili Franz Gaul a Michael Mathes. Autor: Marián Bovan

Zrejme asi -určite prvá mincovňa.

Hneď po svojej korunovácii dal Štefan raziť prvé uhorské mince. Prvá uhorská mincovňa pracovala v Preslave, dnešnej Bratislave, a poznáme z nej tri strieborné denáre s kolopisom PRESLAVVA CIV (hrad Preslava-Bratislava) na jednej strane a +SPHANVS REX (kráľ Štefan) na druhej strane. Keďže sa našlo len tak málo mincí, je možné, že mincovňa prestala pracovať ešte v tom istom roku, keď sa Bratislava spolu s ostatným Nitrianskom stala súčasťou Poľska . Pravidelne sa potom v Uhorsku mince tlačili asi po roku 1020.

zaujimavy clanok.

MisoPN; sú určité indície o mincovni aj na Nitrianskom hrade,Štefan ženbou sa dostal ku Nitrianskemu kniežactvu a neverím,že na svojom hrade by nezriadil mincovňu........

to je dost mozne...

99% ,aéééé momentálne je potreba nejakých cca 5-6 tisíc EURO na vydanie publikácie.

grofiku prodej nějaký diamant z krabičky, co máš v nočním stolku a hned budeš mít peňauze

Dear Kacuro; ja písanie kníh nehávam na profesionáloch to za a/
b/ môžeš jeden karátový kúpiť.
c/ určite prispejem aj ja.

grofik napsal

b/ môžeš jeden karátový kúpiť.

co bych dělal se šutrama, ty mě neberou a různé šutráky se válejí všude možně

grofik napsal

Zrejme asi -určite prvá mincovňa.
Pravidelne sa potom v Uhorsku mince tlačili asi po roku 1020.

Chyba v texte :-)

NumizmatSR napsal

grofik napsal

Zrejme asi -určite prvá mincovňa.
Pravidelne sa potom v Uhorsku mince tlačili asi po roku 1020.

Chyba v texte :-)

Hmmm ;pane to ste hodne odborne prispel do diskusie.....,

Mestom s bohatými nálezmi mincí je Nitra.
Našli sa pri výskume Nitrianskeho hradu (používali ho vojvodovia a králi, podnes je tu sídlo Nitrianskeho biskupstva, v stredoveku tu pôsobila aj kapitula) a v rôznych iných častiach mesta (Chrenová, Martinský vrch, Zobor, Mlynárce, Párovce). V blízkom okolí sa mince našli v Párovských Hájoch a Dražovciach. Aj tieto nálezy poukazujú na osídlenie menších osád, z ktorých sa v roku 1244 sformovalo mesto Nitra.

Aj v Nitre bola v 11. storočí mincovňa. Nachádzala sa pravdepodobne na hrade, kde bolo možné celú výrobu dobre kontrolovať a vojensky chrániť. V mincovni sa v rokoch 1048 - 1060 a 1064 - 1074 vyrábali poldenáre pre miestnych vojvodov Bela a Gejzu (zastupovali kráľov Ondreja I. a Šalamúna, spravovali komitáty Nitra, Tekov, Hont, Novohrad, Trenčín). Aj keď sa na nitrianskom hrade kvôli početným neskorostredovekým a novovekým prestavbám nenašli priame doklady o prevádzke mincovne, na jej činnosť poukazujú nálezy mincí v Nitre a jej blízkom okolí. V priestore medzi Topoľčanmi a Nitrou sa našli dva depoty obsahujúce aj vojvodské mince, tretí je z neznámeho miesta v bývalej Nitrianskej župe. Ako jednotlivé mince sa oboly vojvodov našli v Nitre-Šindolke, Nitre-Mlynárciach, Čakajovciach, Brodzanoch, Nových Zámkoch. Nitrianskych nálezov je výrazne viac ako nálezov z druhého centra vojvodstva v Bihári (dnes Rumunsko). Na území dnešného Maďarska sú depoty s vojvodskými mincami sústredené v jeho severozápadnej časti (Mosony, Gecse, Dömsöd, Székesfehérvár - tieto lokality ležali na hraniciach nitrianskej časti vojvodstva), jednotlivé nálezy sú rovnomerne rozptýlené po celom území. Domnievam sa, že v období vlády vojvodov bola nitrianska mincovňa popri kráľovskej mincovni v Ostrihome druhou najvýznamnejšou uhorskou mincovňou.

Dovetok.

V súčasnosti si ani veľmi neuvedomujeme ideologický dosah razby vlastných mincí. Kovové či papierové platidlá berieme ako obeživo, resp. medziprodukt, za ktorý možno kúpiť nejaký tovar. Ale v stredoveku, keď väčšina ľudí nevedela čítať, ani písať, sa o to lepšie a dôkladnejšie vnímali vyryté či nakreslené obrazce. Mince boli významným článkom upevňovania kresťanskej viery. Minimálne od konca 11. storočia sa produkcia peňazí zvýšila a medzi ľuďmi obiehali státisíce mincí. Výjavom na minciach preto panovník venoval mimoriadnu pozornosť. Mincovníctvo Arpádovcov je na kresťanské námety bohaté. Veď grécky (jednoduchý rovnoramenný) kríž bol takmer na každej minci razenej od Štefana I. po Ondreja III. Asi 35-krát sa na uhorských platidlách objavil symbol dvojitého, patriarchálneho kríža. Ako štátny symbol v heraldicky čistej forme sa na denároch Bela III. razil asi v roku 1190. Symbol ukrižovania Krista, tri kríže vedľa seba, je na 8 minciach Ladislava I. až Bela II. Kotvový kríž (znak sv. Petra) je na šiestich. Koptský kríž (ktorý má vo výsečiach písmeno T) sa našiel na denároch Bela III. Jestvuje symbol ako reminiscencia na tretiu križiacku výpravu? Jeruzalemský kríž (ktorý má vo výsečiach štyri malé grécke krížiky) je na razbách Ladislava I. Kresťanský chrám je spodobnený na denároch Štefana I. (s nápisom Preslavva civitas) až Ondreja II. (ako rozložitá bazilikálna architektúra). Na uhorských minciach sa pomerne často objavujú symboly svätcov kresťanskej cirkvi - Boh Otec ako sediaca postava s otvorenou bibliou, žehnajúca celému svetu, či hlava Krista, Panna Mária s Ježišom, sv. Ján, sv. Marek, Agnus Dei - Baránok Boží s veľkým ceremoniálnym krížom, oranti (kňazi s naširoko roztvorenými rukami vzývajúci Boha) a mýtické zvieratá. Nechýba ani boj dobra so zlom vo forme, keď anjel zabíja draka, kráľ drží dvoch drakov. Kráľ symbolizuje vykonávateľa spravodlivosti, strážcu čistoty, ochrancu viery. Je zaujímavé, že kresťanské námety sa vo zvýšenej miere neobjavujú len u tzv. svätých kráľov - Štefana I., Ladislava I., či u vládcov uchvátených myšlienkou križiackych výprav - Belo III., Ondrej II., ale najmä v časoch pohanských povstaní (11. storočie), resp. počas vlády politicky málo schopných panovníkov (Ladislav IV. až Ondrej III.). Mnohé z mincí s uvedenými symbolmi sa našli aj na Slovensku, takže svojím spôsobom vplývali na kultúrne a náboženské povedomie tunajších obyvateľov.

Keltské mincovníctvo
Medzi významné pamiatky sústredené v zbierkach a expozíciách slovenských múzeí patria aj keltské mince.

Záujem návštevníkov vzbudzujú predovšetkým ako prvé peniaze razené na území Slovenska. Razili ich Kelti, jeden z prvých historicky známych stredoeurópskych národov. Posledné tri storočia pred zmenou letopočtu využívali "vynález peňazí" v hospodárskych a politických vzťahoch svojich komunít.

Kelti usídlení na území Slovenska razili mince najmä zo striebra, menej zo zlata a medi. Nebola to jednotná mena, na takú stredoeurópskym Keltom chýbal vlastný štát. Každé väčšie hospodárskosprávne centrum si razilo vlastné mince. Preto sú veľmi rôznorodé, odlišujú sa kvalitou kovu i razby, obrazmi a nominálnou hodnotou. Kvalita i rozsah mincovníctva jednotlivých centier záviseli od zásob kovu potrebného pri razbe, od technologických skúseností, výtvarných schopností realizátorov mincového obrazu a od zručnosti razičov. Keltské mince neboli obeživom v pravom zmysle slova. Ich hlavná funkcia súvisela s proklamovaním hospodárskej a politickej nezávislosti keltských komunít. Slúžili na reprezentáciu, obdarúvanie, výkupné, na tvorbu kmeňového pokladu, alebo ako miera hodnoty. Platili nimi len pri veľkých obchodných transakciách. Na domácich trhoch sa väčšinou uplatňovala naturálna výmena - nákup, či predaj tovaru za tovar. Až na vrchole vývoja keltskej civilizácie začali mince nadobúdať funkciu obeživa. Vydavatelia keltských mincí nezanedbávali ani ich vonkajšiu podobu. Niektorí to vybavili príkazom kopírovať cudzie, najmä grécke a rímske mince, iní postupovali nezávisle, mincové obrazy vytvárali podľa vlastných predstáv. Väčšinou sa úzko viažu s keltským kultom. Vyjadrujú keltské náboženské cítenie. Znázorňujú predstaviteľov keltského panteónu - uctievané božstvá. Zosobnené sú väčšinou na prednej strane mincí, na zadnej sú ich vlastnosti zvýraznené kultovou symbolikou, mytologickými symbolmi a výjavmi. Keltské mince predstavujú významný zdroj poznania keltského duchovna, ale aj hospodárskeho a politického života. Poukazujú na úlohu Keltov v dejinách Slovenska.

Podľa svedectva nálezov Kelti razili mince vo viacerých oblastiach dnešného Slovenska. Všade tam, kde si založili sídla a darilo sa im. Preto treba odpovedať na otázku, prečo práve Kelti zaviedli v stredoeurópskom priestore, teda aj na Slovensku, razbu mincí? Vysvetlenie poskytne pohľad do histórie keltského spoločenstva.

Keltská civilizácia - to sú mnohé kultúrne a technické výdobytky. Zaslúžili sa o ne Kelti, povzbudení skúsenosťami a poznatkami z krajín antického sveta. Do nich keltské družiny zamierili, keď im už bolo tesno v prialpskej domovine, ešte pred usadením v strednej Európe. Zlákali ich vidiny koristi a nových sídelných území. Pred keltskými koristníckymi nájazdmi sa triasli mocní vtedajšieho civilizovaného sveta - na Apeninskom polostrove aj na Balkáne. Starovekí dejepisci zaznamenali hrôzy keltského ohrozovania Ríma v roku 387 a prepadu slávnej veštiarne v Delfách v roku 276 pred n. l. Dobre sa rozhodli tí panovníci, ktorí Keltom ponúkli žoldnierske služby vo svojich vojskách, ako napríklad Hanibal, keď bojoval proti Rímu alebo macedónski králi. Využili keltskú odvahu a bojovnosť a odvrátili tak útoky Keltov proti vlastným krajinám. Kelti však neboli len bojovní, ale aj učenliví. V civilizovanom svete odpozorovali mnohé vymoženosti. Preniesli ich do svojich stredoeurópskych sídiel a ďalej rozvíjali. Revolučné zmeny v keltskom hospodárstve spôsobili najmä nové postupy pri spracovaní železa. Zvýšili jeho produkciu, následne aj výrobu železných poľnohospodárskych a remeselníckych nástrojov. Dosahovali sa tak vyššie poľnohospodárske výnosy, zintenzívnil sa chov dobytka, rozvíjali sa nové druhy remesiel. Prevratnú zmenu prinieslo zavedenie hrnčiarskeho kruhu pri výrobe hlinených nádob. V takýchto podmienkach sa zákonite rozrastal obchod. A to už bol len krok k zavedeniu razených kovových peňazí do hospodárskeho a spoločenského života. Výhody peňazí ocenili Kelti už dávno predtým, keď ako žold dostávali zlaté a strieborné mince najmä od macedónskych kráľov - Filipa II., Alexandra Veľkého, Audoleonta. Najmä k strieborným tetradrachmám získali taký blízky vzťah, že si ich vybrali ako vzor pre svoje mincovníctvo.

Na území dnešného Slovenska má prvenstvo v razbe keltských mincí jeho východná časť. V tomto priestore, s úzkym vzťahom ku keltskému osídleniu v Zakarpatsku, s bohatými dokladmi o metalurgickej činnosti, ale aj k územiu osídlenému Dákmi, už začiatkom 2. storočia pred n. l., ak nie aj skôr, razilo niektoré doposiaľ neidentifikované centrum strieborné tetradrachmy s hmotnosťou do 14,90 g. Podľa tetradrachiem Filipa II. Macedónskeho (359 - 336 pred n. l.) aj tu na averze zobrazovali hlavu boha Dia, na reverze jazdca na koni. Svedčí o tom najmä hromadný nález z Ptičia, v okrese Humenné. Zachránilo sa z neho 237 mincí. Nie sú presnými kópiami macedónskych tetradrachiem, ani nedosahujú ich kvalitu. Rytec zhotovil obrazy so značnou dávkou výtvarnej samostatnosti, poplatnej jeho "barbarskému" pôvodu.

Kontakt východoslovenskej oblasti s Balkánom, sprostredkovaný keltskými družinami, dokladá aj vzácny nález zlatého statéra Alexandra Veľkého (336 - 323 pred n. l.) v Kurime, v okrese Bardejov. Naznačuje jednu z trás, po ktorej Kelti postupovali z balkánskeho územia do nových európskych sídiel.

Koncom 3. alebo na začiatku 2. storočia pred n. l. Kelti razili strieborné mince aj na juhu stredného Slovenska, resp. v priľahlej časti Maďarska. Svedectvo poskytuje objav asi 50 strieborných tetradrachiem v obci Bátovce, v levickom okrese. Niekde tu, blízko stredoslovenských rudných zdrojov, pracovala keltská minciarska dielňa. Bátovské mince s hmotnosťou do 13,50 g sú osobitne zaujímavé preto, že je na nich nápis AVDOLEONTOS. Hoci nie je úplne zreteľný, je zrejmé, že proklamuje meno predstaviteľa paionského kmeňového zväzu Audoleonta (315 - 285 pred n. l.). Zdá sa, že tí čo tieto mince razili, slúžili v jeho vojsku ako žoldnieri. Audoleontove tetradrachmy použili ako vzor pre svoje mince. Rytec, neznalý písma, však nápis veľmi skomolil, aj obraz kombinoval s niektorými obrazovými prvkami Filipových tetradrachiem. Doplnil ho pozoruhodnou symbolikou - triskelom a trojzubcom.

Aj keltské sídla na západoslovenskom území používali v tom čase vlastné mince. Do prvej polovice 2. storočia pred n. l. sa zaraďujú tie, na ktorých okrem hlavy a koňa dominuje znak podobný lýre. Podľa doterajších nálezov nerazili tu len strieborné tetradrachmy s hmotnosťou do 12,30 g, ale aj drachmy a drobné oboly. Doposiaľ najvýznamnejší nález je z Nitry. Počas archeologických vykopávok sa tu v keltskom obydlí našla tetradrachma, v blízkosti dva oboly s lýrovitým symbolom. Vyskytli sa v ňom aj ďalšie mince - drobučká keltská s obrazom bohyne Athény Alkis (0,967 g) a ťažká medená rímska republikánska minca, nazývaná aes grave (239,42 g). Takáto zostava mincí v sídliskovom objekte je na Slovensku i v strednej Európe výnimočná.

Výnimočnosť nitrianskeho nálezového súboru spočíva aj v tom, že naznačuje isté historické súvislosti. Dovoľuje predpokladať, že obydlie, v ktorom bol objavený, súviselo s keltskými prisťahovalcami zo severnej Itálie. Historické písomné pramene (Strabón) sa totiž zmieňujú o tom, že keltský kmeň Bójov, usadený v severnej Itálii, bol odtiaľ okolo roku 190 pred n. l. vytlačili Rimania. Pokorení Bójovia, hľadajúci nové sídla, putovali severným smerom až k strednému Dunaju. Tí, čo zakotvili v Nitre, priniesli so sebou ťažkú medenú rímsku republikánsku mincu s obrazom dvojhlavého boha Iana a s lodnou provou. Urobili tak možno z kultových dôvodov (Kelti uctievali dvojhlavé božstvo), možno iba pre spomienku na bývalé sídelné územie, alebo úplne prozaicky kvôli medi. Prítomnosť hornoitalských Keltov - Bójov v Nitre naznačuje aj drobná minca s Athénou Alkis. Také Bójovia razili ešte počas svojho pobytu v severnej Itálii na znak protestu proti Rimanom. Podobná strieborná minca sa našla aj na hradisku vo Veľkom Slavkove. Severoitalské strieborné mince s Athénou Alkis napodobňovali Bójovia usadení v Čechách a na Morave. Razili ich zo zlata.

Mince so symbolom lýry sa našli aj na iných slovenských náleziskách. V Bánove a Palárikove v novozámockom okrese boli uložené ako milodar v keltských hroboch. Náhodne sa našla tetradrachma s lýrou v Čeľadiciach, v okrese Nitra. Doteraz sa však nepodarilo určiť miesto, kde pracovala mincovňa, zásobujúca razenými peniazmi so znakom lýry keltské sídla na juhozápade Slovenska.

V priebehu druhej polovice 2. storočia pred n. l. sídlil na juhu stredného Slovenska keltský kmeň, ktorého mincovníctvo reprezentuje hromadný nález z Levíc. Zachránilo sa z neho 126 strieborných tetradrachiem a päť zlatých mincí. Ukryté boli v hlinenej nádobe. Strieborné levické mince s hmotnosťou do 11,85 g zobrazujú hlavu boha Dia a jazdca na koni, tak ako bátovské. Aj na týchto je nápis AVDOLEONTOS, i keď už len zvyšky. Na všetkých je na reverze pod koňom hlboký klinovitý vryp ostrým predmetom. Pravdepodobne tak skúšali kvalitu kovu a pravosť mincí. Zlaté mince zastúpené v levickom súbore pochádzajú z českého keltského prostredia. Prostredníctvom obchodu sa dostali až na juh stredného Slovenska. Reprezentujú obchodné aktivity smerujúce zrejme k stredoslovenskému rudnému bohatstvu.

Keltské mincovníctvo na Slovensku nadobudlo nové rozmery koncom 2. storočia pred n. l. V tom čase sa zintenzívnil hospodársky a spoločenský vývoj keltských komunít, ktorý smeroval k vzniku opevnených útvarov - hradísk, oppíd. Sústreďovala sa v nich mocenská zložka, administratíva, náboženský život, obranná sila, remeslá, obchod i razba mincí. Najvýraznejším príkladom tohto vývoja je bratislavské oppidum. Najväčší rozmach zaznamenalo v prvej polovici 1. storočia pred n. l. Vtedy začalo aj s razbou mincí. Bratislavské keltské mince predstavujú pozoruhodný peňažný systém, ktorého vývoj nemá v tomto čase obdobu. Významné miesto v ňom zaujímajú zlaté statéry s hmotnosťou 6,5 g a drobné peňažné jednotky: 1/3, 1/8 a 1/24 statéra. Sú natoľko podobné zlatým minciam českých Keltov - Bójov, že dali podnet k vzniku teórie o bójskom pôvode zakladateľov bratislavského oppida. Teória vyplynula aj zo starovekých písomných správ (Poseidónios, Strabón) o tom, ako Bójovia v oblasti Hercýnskeho lesa (dnešné Čechy) po konflikte s germánskym kmeňom Kimbrov v rokoch 119 - 114 pred n. l. opustili tamojšie sídla a odišli popri Dunaji východným smerom. Hoci sú aj iné možnosti vysvetlenia pôvodu obyvateľov bratislavského oppida, bójska teória v odbornej spisbe prevažuje.

Tak proto se zde v oceneni a urceni minci v posledni dobe vyskytlo jiz nekolik holandskych dukatu a ja porad kde je ti lidi berou

Stále sa niečo nájde na pôjde-půdě po babičke atd.....atd.

Zajímavá mincička: http://visualrian.com/images/item/564158

za to si ani rozky nekupim

No 50 000:43=1162€ kľudne zamením

nech nejem dám aj 2 000€