Paul napsalhttps://zpravy.aktualne.cz/domaci/foto-vlasovci-v-kvetnove-praze-na-unikatnich-snimcich/r~a06fe02060f811e4a10c0025900fea04/r~7d571410110f11ea9b40ac1f6b220ee8/
tady pěkná fotogalerie
Obrázky:
Pekné foto, obyvateľstvo sa teší je konečne mier. Nemyslím, že domáci vedia pod akú skupinu Nemeckých vojsk donedávna zobrazený vojaci patrili a aké zverstvá páchali a už vôbec, že spadali priamo pod velenie Himmlera a SS!!!
Jeden výstižný názor:
Eduard Chmelár
8. mája o 9:03 ·
PRAVDA O OSLOBODENÍ OSLOBODZUJE
Vopred sa ospravedlňujem za dĺžku a tón tohto príhovoru, ktorý mal byť pôvodne celkom prirodzene slávnostný a ďakovný. Celkom prirodzene preto, lebo či už ako historik, ako občan Slovenskej republiky alebo ako potomok bojovníkov proti fašizmu som hodnotovo zorientovaný a viem, čo sa na Deň víťazstva patrí. V poslednom čase ma však mimoriadne roztrpčilo a znepokojilo správanie časti verejnosti, ktoré vyústilo až do odstránenia sochy jedného z najvýznamnejších sovietskych vojvodcov, maršala Ivana Stepanoviča Koneva, ktorý velil vojskám 1. ukrajinského frontu, velil Karpatsko-duklianskej operácii, oslobodil koncentračný tábor Osvienčim, spolupodieľal sa na záverečnom útoku na Berlín, spolu s maršalom Žukovom prijal bezpodmienečnú kapituláciu Nemecka, oslobodil severné, stredné a východné Čechy a oslobodil Prahu. Zabudol som na niečo? Samozrejme.
Škvrnou na jeho životopise je brutálne potlačenie maďarského povstania sovietskou armádou na jeseň 1956, ktoré viedol ako hlavný veliteľ spojených ozbrojených síl členských štátov Varšavskej zmluvy. Mali by sme ho za to zatratiť a zabudnúť na všetko, čo pre našu vlasť, pre oba naše národy vykonal? Nazerať takto na dejiny je podobný nezmysel ako keby sa Česi rozhodli strhnúť sochu amerického prezidenta Woodrowa Wilsona pred hlavnou stanicou v Prahe, lebo aj keď prispel k vzniku Česko-Slovenska, podnikal brutálne vojenské intervencie do Panamy, Hondurasu, Dominikánskej republiky, na Kubu či na Haiti, napriek odporu obyvateľstva potláčal mexickú revolúciu a pokúsil sa chytiť ich národného hrdinu Pancha Villu. Nevraviac o takom Winstonovi Churchillovi, ktorý sa popri svojich neprijateľných rasistických a kolonialistických postojoch mýlil až do vypuknutia druhej svetovej vojny takmer vo všetkom. A čo hrdinský americký generál Douglas MacArthur, ktorý bol počas druhej svetovej vojny veliteľom spojeneckých vojsk v Pacifiku? Zbúrame jeho pomníky a zakážeme film s Gregorym Peckom, lebo ako generál okupačnej armády v kórejskej vojne sa nečinne prizeral vojnovým zločinom a hromadným popravám?
Konev bol vojak z mäsa a kostí, ktorý pre našu vlasť vykonal dokázateľne neoceniteľnú službu a navyše mal tunajších ľudí rád. Svedčia o tom nielen spomienky radových občanov, ale aj svedectvo dcéry generála Ludvíka Svobodu. Zoe Klusáková-Svobodová hlboko zahanbená tým, čo sa stalo v Prahe pripomenula, že Konev zachránil v päťdesiatych rokoch jej otca, ale aj generála Klapálka z väzenia. Český vojenský historik Jiří Fidler zasa vyvrátil nehanebnú lož, že Konev sa podieľal na invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska roku 1968. Maršal Konev bol od roku 1963 na dôchodku, o nevyhnutnosti zásahu vojsk mal pochybnosti a keď mu normalizačná vláda udelila v roku 1970 titul hrdina ČSSR, rozčarovaný z okupácie si ho odmietol prevziať, lebo by sa vraj cítil trápne.
OSLOBODENIE SA ZAČALO KRVAVÝYM BOJOM O DUKLU, NIE VPOCHODOVANÍM DO PRAHY
Najväčšie lži sa však v uplynulých dňoch narozprávali o oslobodení Prahy. To, čo predvádzajú niektorí českí politici, už nemá nič spoločné s kritickým posudzovaním historických udalostí, ale s prekrúcaním dejín, je to hysterická antiruská kampaň s jasnými prvkami šovinizmu. Vyhlásenie pražského primátora Zdeňka Hřiba, že „ruská armáda dorazila do Prahy ako do fakticky slobodného mesta a nenesie hlavnú zásluhu na oslobodení“ je nehanebná lož hneď z niekoľkých dôvodov. Po prvé, tieto klamstvá vyvracajú samotné čísla: pri pražskej ofenzíve padlo 692 sovietskych vojakov, z toho 30 vo vnútornej Prahe. 9. mája 1945 padol v Prahe aj veliteľ tanku poručík Gončarenko – toho tanku, ktorý hneď po revolúcii zneuctil študent, ktorý si ani nezaslúži, aby som uvádzal jeho meno, a natrel ho na ružovo. Práve ten tank ako pomník sovietskych tankistov na Smíchove je nemým nepohodlným svedkom lží pražských politikov. Je to podobná nehanebnosť, akoby Dáni tvrdili, že Kodaň neoslobodili britské vojská, lebo generál Montgomery triumfálne prešiel centrom mesta v čase, keď už bolo slobodné a zaplatili za to životom aj stovky dánskych odbojárov. Nikto v Dánsku si toto nedovolí tvrdiť.
Nech mi bratia Česi odpustia, ale poviem to tak, aby tomu rozumeli všetci: Praha by bola oslobodená aj bez povstania tri dni pred kapituláciou Tretej ríše (za cenu vyšších strát, ale bola), ale nie bez Červenej armády. Oslobodenie, to totiž nebola len záverečná bitka o Prahu, oslobodenie sa začalo krvavým predieraním sa cez Dukliansky priesmyk a pokračovalo ťažkými bojmi o Liptovský Mikuláš či Ostravsko. Pražský primátor, ktorý nemá úctu pred hrdinstvom Červenej armády, ale naložil si do gatí a prepadol paranoidnému strachu, že by ho vraj chceli Rusi za jeho vandalský čin otráviť a tragikomicky si volal na pomoc generálneho tajomníka NATO Stoltenberga, je u mňa opovrhnutiahodný zbabelec. Stoltenberg samozrejme nevynechal príležitosť kopnúť si do Ruska, ale jeho včerajšie vyhlásenie, ktorým sa postavil za Hřiba, že odmieta ruské zastrašovanie, je naozaj z arzenálu tých najodpornejších dezinformácií, ak nemám mať podozrenie, že z jeho chorobopisu. Kde a kedy sa Rusko vyhrážalo pražskému primátorovi? Čo sa všetci naozaj pomiatli?
REHABILITÁCIA VLASOVCOV JE REHABILITÁCIOU VOJNOVÝCH ZLOČINOV
Historickú pamäť však musí ešte viac uraziť rozhodnutie jedného zo starostov mestských častí Prahy, kedysi bulvárneho novinára a dnes najznámejšieho antiruského šovinistu Pavla Novotného, postaviť pomník tzv. vlasovcom, ktorí sa v závere vojny pridali na stranu pražských povstalcov. Ale toto je už silná káva. Treba vysvetliť, že protiboľševická Ruská oslobodenecká armáda generála Vlasova, ktorá bojovala po boku Hitlera, vznikla oficiálne v novembri 1944 na Pražskom hrade za účasti ríšskeho protektora K. H. Franka. Vlasovci sa zúčastnili napríklad na potlačení Varšavského povstania a boli takí krutí, že proti nim museli zakročiť aj Nemci. Na Slovensku sa dopúšťali ťažkých vojnových zločinov na civilnom obyvateľstve do posledných dní vojny na Kysuciach a počas Povstania sa zúčastňovali na protipartizánskych komandách. Je pravda, že na konci vojny, keď už bolo o všetkom rozhodnuté, sa vlasovci rozhodli Pražanom pomôcť, ale tvrdenie, že by generál Vlasov zachránil Prahu, je smiešna lož. Jednak preto, že sám generál Vlasov bol kategoricky proti tomu, aby jeho jednotky pomohli Pražanom (pokyn vydal až veliteľ jednej z jeho divízií Buňačenko) a napokon, počas povstania 7. mája o 9. hodine ráno Česká národná rada v rozhlasovom vysielaní výslovne zdôraznila, že akcie vlasovcov proti nemeckým vojskám sú ich vlastnou záležitosťou a dištancovala sa od nich.
Ono je dosť šialené už to, keď sa pre Pražanov stáva hrdinom namiesto maršala Koneva generál Vlasov. No každý, kto dnes velebí vlasovcov, by si mal uvedomil že stojí na rovnakej barikáde s tými, ktorí sa pokúšajú legitimizovať výčiny banderovcov, že oslavuje vlastizradcov, ktorí zradili nielen svoju vlasť, ale celú antifašistickú koalíciu v rozhodujúcom okamihu, keď ich najviac potrebovala – počas bitky o Stalingrad. A každý, kto spochybňuje alebo relativizuje úlohu Červenej armády na oslobodzovaní by sa mal zasa spamätať, lebo sa dostal mentálne na rovnakú úroveň ako tí, ktorí spochybňujú Slovenské národné povstanie poukazovaním na individuálne zločiny povstalcov. Toto sú metódy neofašistov, nie demokraticky zmýšľajúcich ľudí. Asi stále dosť dobre nechápeme, čo pre nás Červená armáda vykonala a čo jej víťazstvo pre nás znamenalo.
HITLEROVE ZÁMERY SO SLOVANMI
Je známe, že Hitler si po večeroch písal zápisky o tom, ako usporiada Východ po konečnom víťazstve. Ich najväčšia časť pochádza z leta 1942 pod názvom Generalplan Ost. Židov chcel zničiť úplne. Zo slovanských národov mala byť asi polovica z každého národa zničená, časť vyvezená za Ural, časť ponechaná bez vyššieho vzdelania ako obsluha nemeckých prisťahovalcov. Uskutočniť tento šialený plán mu znemožnila práve Červená armáda. Ona obrátila priebeh vojny v čase, keď ešte západní spojenci váhali, a to za cenu obrovských, nepredstaviteľných strát. Len v prvých mesiacoch Veľkej vlasteneckej vojny po prepadnutí ZSSR stratila Červená armáda takmer 4 milióny vojakov. To je viac ako bolo zhromaždených na západnom fronte pred vylodením v Normandii. V tom čase ju všetci odpisovali, aj v Londýne a Washingtone boli presvedčení, že Sovietsky zväz sa z tohto nikdy nespamätá. Celkový počet obetí na východnom fronte sa odhaduje na 27 miliónov. Bielorusko doteraz nedosiahlo predvojnový počet obyvateľov. Generalplan Ost by skôr alebo neskôr postihol aj Slovensko. Aj nás pred ním zachránila Červená armáda. Sovietske vojská zničili 70 % Wehrmachtu na východnom fronte. Môžeme len špekulovať, či a kedy by bolo Nemecko donútené podpísať bezpodmienečnú kapituláciu bez toľkých strát.
HLAVNÝM VINNÍKOM VOJNY BOLA FAŠISTICKÁ ROZPÍNAVOSŤ
Dnes sa však šíri ešte nebezpečnejšia lož: že druhú svetovú vojnu spôsobili nacistické Nemecko a Sovietsky zväz súčasne. Žiaľ, už nielen z radov pomätených novinárov, ale z najvyšších politických kruhov. Jedným z prvých bol prezident Andrej Kiska, ktorý v prejave pred piatimi rokmi k 70. výročia Dňa víťazstva nad fašizmom vyhlásil, že tento konflikt sa nezačal ako boj dobra a zla, ale ako zápas dvoch totalitných veľmocí o nadvládu. V podobnom duchu sa nesie minuloročná rezolúcia Európskeho parlamentu. Táto relativizácia historickej viny je nielen falošná, ale aj nebezpečná. O rozsahu Stalinových zločinov dnes žiadny súdny človek nepochybuje. Ale postaviť Sovietsky zväz v tomto konflikte na rovnakú morálnu úroveň ako Hitlerovu ríšu je hanebná lož. Na príčiny vzniku druhej svetovej vojny sa nemožno pozerať len cez prizmu jedného historického medzníka, ale treba hlbšie skúmať a porozumieť, čo k tejto situácii viedlo.
Primárna je v tomto smere skutočnosť, že hlavným vinníkom druhej svetovej vojny bola a zostáva fašistická rozpínavosť. Od začiatku tridsiatych rokov sa vojna ukazovala ako nevyhnutná. Japonsko obsadilo Čínu, Taliansko Habeš, Nemecko odstúpilo od mierových zmlúv a vznikla fašistická Os Berlín – Rím – Tokio. Fašizmus sa plazivo rozširoval od Pyrenejského polostrova až po Balkán. Sovietsky zväz bol týmto trendom znepokojený a z jeho strany najčastejšie zaznievalo volanie po antifašistickej jednote. Moskva brala toto nebezpečenstvo vážne a aktívne podporovala opozíciu vo fašistických štátoch. Keď vypukla občianska vojna v Španielsku, Stalin tam chcel vyslať armádu, no sovietska generalita (ktorej väčšinu dal neskôr vystrieľať) ho od tohto kroku odhovorila.
BOL TO ZÁPAD, KTO NAJVIAC PODCENIL FAŠIZMUS
Lenže západné krajiny neboli ochotné začať efektívne rokovania so Sovietskym zväzom, a to dokonca ani v rokoch 1938 – 1939, kedy už nevyhnutnosť antihitlerovskej koalície nepopieral nikto a v Európe panovalo presvedčenie, že fašizmus znamená vojnu. Netreba zabúdať, že Francúzsko a Veľká Británia mali za prvej svetovej vojny väčšie straty na životoch ako za druhej, a preto sa chceli vojne za každú cenu vyhnúť. Okrem toho sa Veľká Británia obávala, že ďalšia vojna zruinuje britskú ekonomiku a rozbije britské impérium, čo sa napokon aj stalo. Akékoľvek snahy Moskvy o uzavretie spojenectva s Londýnom a Parížom sa ukázali ako bezvýsledné, Veľká Británia a Francúzsko boli pasívne a Stalin dospel k presvedčeniu, že im ide skôr o uspokojenie Hitlerových nárokov ako o ich zastavenie. Toto jeho podozrenie sa potvrdilo v septembri 1938 počas Mníchovskej konferencie. Stalin bol navyše rozhorčený, že ho do Mníchova nepozvali.
Sovietsky diktátor spočiatku Čechom a Slovákom sľúbil, že im poskytne svojich vojakov na obranu vlasti a čiastočne mobilizoval Červenú armádu. Ale čoskoro dostal strach, že bude musieť čeliť Hitlerovi osamotene, a to ho priviedlo k úvahám o dohode s Hitlerom. Napriek tomu v apríli 1939 opätovne ponúkol Západu svoje spojenectvo. 12. augusta 1939 pozval do Moskvy predstaviteľov Veľkej Británie a Francúzska, aby s nimi rokoval o možnostiach aliancie. Bol však šokovaný, keď mu Londýn a Paríž poslali dôstojníkov s príliš nízkymi hodnosťami na to, aby mohli dostať splnomocnenie na podpis závažných dokumentov. Stalin z tejto situácie okamžite vyvodil, že Západ nemá skutočný záujem na vytvorenie spojenectva. Bola to opodstatnená obava, lebo predstavitelia Veľkej Británie a Francúzska v tej dobe ešte stále dúfali, že Hitler zameria svoj útok na Východ a nebude pre ich krajiny nebezpečný. V tom istom čase prebiehali v Londýne rokovania o nájdení cesty k dohode s nacistickým Nemeckom. Veľká Británia vyjadrila pripravenosť uzavrieť dohodu s Berlínom o vymedzení sfér vplyvu a sľúbila „v plnej miere rešpektovať nemecké sféry vplyvu vo východnej a juhovýchodnej Európe“. Rovnako Veľká Británia sľúbila, že „preruší prebiehajúce rokovania o uzavretí paktu so Sovietskym zväzom“. To bol rozhodujúci okamih, od ktorého sa osamotený Stalin rozhodol, že uzavrie s Hitlerom tajnú dohodu a tajne dúfal, že tým zvýši bezpečnosť Sovietskeho zväzu, udrží ZSSR mimo vojny a získa späť územia, ktoré stratilo Rusko po boľševickej revolúcii. Táto kalkulácia sa ukázala ako fatálne zlyhanie, ale sovietske vedenie v tej chvíli nevidelo inú možnosť ako zabrániť Hitlerovi vo vojne proti Sovietskemu zväzu, na ktorú nebola Červená armáda vôbec vybavená a pripravená. Navyše sa jasne ukazuje, že britské vládne kruhy boli pripravené zradiť okrem Československa aj Poľsko. A z tohto scenára zišlo iba preto, lebo Hitler britským návrhom nedôveroval a urobil radšej ponuku Stalinovi. A ten sa už tomuto zväzku prestal vyhýbať.
Stalinov tlmočník Vladimír Nikolajevič Pavlov neskôr potvrdil, že iniciatíva na vytvorenie tajného dodatkového protokolu k zmluve Molotov – Ribbentrop, ktorým si obe strany rozdelili sféry vplyvu v Poľsku a Pobaltí, vyšla zo sovietskej strany. Stalin mal územné požiadavky, ktorými potreboval vymrštiť vojnu ďaleko od hraníc ZSSR na západ a vedel, že Hitler, ktorého tlačil čas a potreboval zabrániť vojenským operáciám na dvoch frontoch, pristúpi na akékoľvek jeho podmienky. On a celý jeho tím bol presvedčený, že dosiahol obrovský úspech. Stalin bol na to patrične hrdý a domnieval sa, že Hitlera prekabátil. Napokon sa ukázalo, že Hitler prekabátil Stalina.
NAJPRV BOL MNÍCHOV A BILATERÁLNE DOHODY HITLERA SO ZÁPADNÝMI ŠTÁTMI, AŽ POTOM SO STALINOM
Aj napriek týmto skutočnostiam základné fakty ostávajú rovnaké a panuje v nich medzi renomovanými historikmi konsenzus. Druhá svetová vojna sa začala 1. septembra 1939, keď Hitler prepadol Poľsko. Nový globálny konflikt nikto nechcel, dokonca ani Nemecko nie, ktoré do poslednej chvíle rátalo s Veľkou Britániou ako so svojím spojencom, s ktorým si podelia zotročenú Európu. Stalin napadol Poľsko až 17. septembra. Tak, ako tento zločin nemožno bagatelizovať, nemožno ho ani preceňovať, lebo Sovietsky zväz v tom čase nemohol zabrániť Hitlerovým svetovládnym chúťkam ani v prípade, keby neuzavrel zmluvu s Nemeckom. Rozhodujúci podiel Sovietskeho zväzu na porážke fašizmu nemožno relativizovať Stalinovým dočasným spojenectvom s Hitlerom, lebo s touto možnosťou istý čas koketovali prakticky všetci. Nemci podpísali zmluvu o neútočení aj so samotným Poľskom, známu tiež ako pakt Piłsudski – Hitler, a to už 26. januára 1934 v Berlíne. Za Varšavu ju dohodol poľský minister zahraničných vecí Józef Beck – ten istý Beck, ktorý viedol silnú protičeskoslovenskú politiku a po Mníchovskej dohode si pod vojenským nátlakom od nás vynútil vydanie väčšej časti Oravy a Tešínska. Osobitnú zmluvu s Hitlerom uzavrela aj Veľká Británia 30. septembra 1938 a Francúzsko 6. decembra 1938. A samozrejme, nemôžeme zabudnúť na kľúčovú zmluvu, na Mníchovskú dohodu z 29. septembra 1938, ktorú podpísali s Hitlerom a Mussolinim Veľká Británia i Francúzsko. Nasledovali zmluvy Hitlera s Estónskom a Lotyšskom. Až potom prišiel pakt Molotov – Ribbentrop ako dôsledok všetkých týchto zrád. Podľa logiky dnešných politrukov by teda spojencami nacistického Nemecka mali byť aj Poliaci, Briti, Francúzi, Estónci, Lotyši a až po nich Sovieti. Týmto spôsobom by sme mohli spochybniť celú politiku Veľkej Británie. Ten papier, ktorým mával Chamberlain po vystúpení z lietadla s výkrikom „Priniesol som mier“ totiž nebol text Mníchovskej dohody, ale text bilaterálnej „Dohody o priateľstve a neútočení“ s Hitlerom, ktorú podpísal deň po Mníchove. Veď oslavovaný Winston Churchill, ktorého úsudok sa v otázke hitlerovského Nemecka ukázal ako realistický, sa inak mýlil v každej jednej záležitosti od roku 1914. V čase, keď Sovietsky zväz podporoval španielsku republiku a varoval pred vzrastajúcim fašizmom, Churchill podporoval generála Franca, obdivoval Mussoliniho a bol symbolom tej najhoršej imperialistickej a rasistickej politiky britského impéria. Chceme ho robiť zodpovedným za rast fašizmu v Európe, a tým pádom rozpútanie druhej svetovej vojny? To sú zlomyseľné diletantské úvahy.
POMNÍKY NAŠEJ CESTY, NAŠEJ IDENTITY, NÁŠHO VÍŤAZSTVA A NAŠEJ CTI
Hitlerova vojna na východnom fronte nemala a stále nemá vo svetových dejinách obdoby. Na rozdiel od západnej Európy nacistickému Nemecku nešlo len o nadvládu. Hitler už v roku 1941 svojej generalite jasne zdôraznil, že ide o vojnu vyhladzovaciu, obeťou ktorej sa popri Židoch mali stať aj Slovania. Nebyť nesmiernej obetavosti ruského ľudu, nebyť často až nadľudskej húževnatosti Červenej armády, nikto z nás by tu dnes nebol. Len hlupák alebo mentálny fašista môže hovoriť o tom, že nás Rusi dobyli (napokon, dobre si všimnite slovník takého človeka – ak ide o zásluhy na oslobodení, bude sa vykrúcať, že nás oslobodzovali aj iné národy, ak ide o historickú vinu, padá podľa neho jednoznačne na Rusov, a to napriek tomu, že na čele Sovietskeho zväzu stál gruzínsky diktátor). Bolo to jednoznačne oslobodenie, po ktorom si všetci vydýchli a jasali. Červená armáda nás oslobodila, odovzdala moc do rúk našich národných výborov a odišla. To, čo sa stalo v roku 1948, sme si pokašľali sami.
Ak zabudneme na túto historickú podmienenosť jednotlivých krokov, vystavujeme sa veľkému nebezpečenstvu spochybnenia výsledkov druhej svetovej vojny a následnej erózii súčasného svetového poriadku. Rúcanie pomníkov a sôch je naším národným športom a tradíciou, ktorá má fatálne dôsledky na našu historickú pamäť. Nech mi bratia Česi odpustia, ale oni boli v tejto disciplíne vždy majstrami extrému. Najprv postavili v Prahe najväčší pomník Stalina na svete, a potom z nej vyháňajú aj tých, ktorí ju oslobodili. Roky upozorňujem na to, že náš prístup k pamätníkom je chorý. Máme tendenciu pomníkmi vždy niečo nekriticky oslavovať, velebiť, zbožšťovať. Pamätník je však od slova pamäť a mal by nám predovšetkým pripomínať našu historickú cestu. V západnej Európe bežne nájdete zachované pomníky a pamätné tabule kontroverzným alebo vyslovene negatívnym postavám dejín s vysvetľujúcim textom. No treba pochopiť, že zvlášť pre Rusov znamenajú pomníky z čias druhej svetovej vojny niečo úplne iné. Keď na Ukrajine alebo u nás strhávali sochy Leninov, Rusmi to ani nepohlo, nechávalo ich to chladnými. No keď sa začali poškodzovať a ničiť vojnové pamätníky, Moskva zareagovala podráždene. Je to preto, lebo Veľká vlastenecká vojna je jadrom ich modernej identity práve tak ako pre nás Slovenské národné povstanie. Sú symbolom vojnového utrpenia, vzdávajú česť hrdinom a pestujú vlastenectvo pre budúce generácie, ktoré im dáva pocit hrdosti a odolnosti voči neľútostným zvratom dejín. Je úplne pochopiteľné, že sú na to citliví. Nás by tiež rozhnevalo odstránenie sochy veliteľa Povstania generála Viesta – pravda, ak by sme vôbec nejakú mali, ale to je už iný príbeh. Vojnové pomníky na našom území však nepatria len Rusom. Sú to aj naše pomníky, pomníky našej cesty, ktorú sme prešli. Chráňme ich, lebo sú to pomníky nášho spoločného víťazstva, našej identity a našej cti.
